Antoine Tiaboundou je kňazom diecézy Fada N'gourma, mesta vo východnej časti Burkiny Faso, 219 km východne od hlavného mesta Ouagadougou. Fada N'gourma je významné mesto, známe výrobou prikrývok a kobercov, ako aj medu.
"Narodil som sa do rodiny so siedmimi deťmi. Mal som to šťastie, že som sa narodil a vyrastal v katolíckej rodine. Môj otec (zosnulý) bol katechéta. V našej krajine je katechéza veľmi dôležitou službou, mimoriadnou službou, ktorá je v Cirkvi v Burkine Faso zavedená od začiatku evanjelizácie. Spolu s mamou sa štyri roky vzdelávali a farár ich postupne poslal do niekoľkých dedín, kde otec vyučoval a pripravoval katechumenov na prijatie sviatostí kresťanskej iniciácie a manželstva.
Postava katechétu je v tomto zmysle dôležitá, pretože zabezpečuje stálosť Cirkvi na odľahlých miestach, kde kňaz, často veľmi žiadaný, len zriedka prichádza navštíviť komunity a udeliť im sviatosti. Každú nedeľu katechéta zhromažďuje komunitu a v prípade, že sa pre nedostatok kňazov nekoná omša, predsedá nedeľnej modlitbe komunity.
Toto slávenie pozostáva z počúvania Božieho slova v nedeľu, po ktorom nasleduje spoločné zdieľanie a spoločná modlitba na úmysly spoločenstva a Cirkvi. Niekedy katechéta, ktorý predsedá, rozdáva prijímanie veriacim. Po tomto slávení rozdáva katechézy a navštevuje chorých.
Katechéta je nakoniec zodpovedný za ľudí vo svojom spoločenstve, pretože ich vedie a povzbudzuje pri ohlasovaní evanjelia a pri prežívaní viery počas čakania na kňaza.
V tomto kontexte som prežil svoje detstvo. A práve za týchto okolností som mal od svojich piatich rokov túžbu stať sa kňazom. Videl som, ako veľmi mojej dedine chýba a ako veľmi si želá mať stále prítomného kňaza... A moja túžba slúžiť ľuďom sa zrodila z kontaktu s redemptoristickým kňazom francúzskeho pôvodu, ktorý často prichádzal sláviť nedeľnú svätú omšu pre dedinskú komunitu. Stále mám naňho veľmi živú spomienku v srdci: pamätám si jeho jednoduchosť, jeho blízkosť k môjmu otcovi a jeho ľahkosť v dialógu s mladými kresťanmi, s tradičnými predstaviteľmi a s veriacimi moslimského náboženstva, pretože v našej krajine sú rôzni ľudia!
Bol to ten istý kňaz, ktorý mal to potešenie predložiť mi v septembri 1993 môj spis na vstup do menšieho seminára svätého Augustína v Baskouré, v arcidiecéze Koupéla, kde som pokračoval vo vzdelávaní osem rokov, až kým som v roku 2001 nezískal titul bakalára.
Po nižšom seminári som sedem rokov študoval filozofiu a teológiu, až som bol 6. decembra 2008 pri príležitosti osláv zlatého jubilea vzniku mojej pôvodnej farnosti Piela vysvätený za kňaza.
Po šiestich rokoch kňazskej služby v diecéze ma môj biskup chcel vďaka štipendiu poslať do Ríma na trojročné štúdium sociálnej a inštitucionálnej komunikácie na Pápežskej univerzite Svätého kríža v rokoch 2014 až 2017.
V skutočnosti bolo pre diecézu obetou, že som sa mohol vzdelávať v zahraničí, pretože, ako som už povedal, je tu nedostatok kňazov, ale je veľmi potrebné, aby sme mali nielen dobrých a svätých kňazov, ale aby boli aj dobre pripravení na úlohu evanjelizácie, najmä prostredníctvom médií, ktorá je v dnešnej dobe taká dôležitá.
Preto som sa po získaní bakalárskeho titulu v júni 2017 vrátil do diecézy, aby som sa venoval najmä katolíckym školám a okrem iného aj Rádiu Taanba, diecéznemu rozhlasu."
"Od septembra 2020 som opäť na študijnej ceste v rámci doktorandského cyklu na tej istej univerzite. Biskup sa rozhodol, že by som sa mal vrátiť, aby som získal doktorát, pretože si uvedomil, aká dôležitá je práca, ktorú je možné vykonávať v diecéze po tom, čo sa človek môže vzdelávať na takej špičkovej univerzite, akou je Pápežská univerzita Svätého kríža. Preto som sa po získaní ďalšieho štipendia vrátil do Ríma, hoci vo veľmi chúlostivom období, akým bola pandémia.
V skutočnosti bolo získanie štipendia v tomto čase, keď COVID tvrdo zasahuje ľudstvo, skutočnou a hmatateľnou príležitosťou, ktorú mi Boh a vy, moji dobrodinci, dali, aby som mohol lepšie slúžiť Cirkvi v mojej diecéze a s Božou milosťou povzbudzovať ďalších chlapcov ako ja, aby podľa príkladu môjho otca a kňaza redemptoristu, ktorý mal na mňa taký vplyv, zasvätili svoj život službe Pánovi.
Som šťastný, že mám vašu podporu, o ktorú sa staráte nielen materiálne, ale aj svojimi modlitbami.
Dar viery je teda to najdôležitejšie, čo máme. Vždy ďakujem Bohu za tento nádherný dar. Svoje kňazstvo vnímam ako pokračovanie otcovho svedectva viery v srdci malých, jednoduchých a chudobných dedinských spoločenstiev. Byť kňazom pre mňa znamená milovať Ježiša, dávať ho poznať, deliť sa o radosť z jeho poznania s bratmi, aby ľudstvo rástlo v dialógu, pokoji a bratstve.
Som tiež presvedčený, že táto veľmi dôležitá špecializácia, ktorú si robím v oblasti sociálnej a inštitucionálnej komunikácie, mi určite dá nástroje na lepšie sprostredkovanie viery v Cirkvi a vo svete, a najmä v mojej malej krajine v Afrike.
Malé a veľké gestá v živote spôsobujú, že samotný život, náš vlastný aj život iných, znovu rozkvitá. Vďačnosť je život, život je vďačnosť. Nech vás Boh vždy žehná.
