Maxime Trésors Mvilongo Ateba je kňaz v diecéze Obala v Kamerune. Pochádza z veľkej rodiny, kde je najmladší zo siedmich súrodencov: piatich chlapcov a dvoch dievčat.
Mal normálne detstvo s detskými snami: najprv chcel byť lekárom, potom ho veľmi lákalo strojárstvo, čo ho viedlo od všeobecného vzdelávania k technickému.
Po absolvovaní bakalárskeho štúdia elektrotechniky sa pripravoval na vstup na polytechnickú školu v Yaoundé, ale kvôli problémom s termínmi sa mu to v tom roku nepodarilo. Potom sa rozhodol zapísať na Univerzitu Yaoundé I na Prírodovedeckú fakultu a zvolil si fyziku, ktorá ho vždy fascinovala. V tomto akademickom roku sa začal príbeh jeho povolania.
"Počas letných prázdnin som odišiel z mesta Yaoundé do susednej dediny Mfou. Počas môjho pobytu som sa stretol s farárom tejto farnosti, pretože počas celého môjho pobytu v Mfou som bol ministrantom v tejto farnosti.
Jedného dňa mi po skončení omše povedal: "Maxime, vieš, že by si mohol byť dobrým kňazom? Hneď som mu bez rozmýšľania odpovedal: "Som inžinier, kňazstvo je pre ľudí s písmom." Odpovedal mi, že existujú kňazi, ktorí sú dokonca inžinieri. Tieto vysvetlenia ukončil slovom, ktoré ma odvtedy prenasleduje: "Premýšľaj o tom".
Po tomto rozhovore, ktorý ohrozil moju stabilitu, som sa rozhodla, že budem prosiť Pána o milosť, aby mi ukázal znamenie, aby mi zjavil, že táto cesta nie je moja. Novéna sa skončila a ja som nemal žiadne znamenie, ale tešil som sa naň. V skutočnosti som sa v hĺbke duše bál tejto cesty, ktorá nezodpovedala môjmu snu. Sníval som o tom, že som dobrý manžel, veľmi verný svojej žene, s pekným domom, pekným autom... žiaľ, hrozilo, že sa všetko rozpadne.
Tak som sa rozhodol nechať čas plynúť, povedal som si: nič nie je zbytočné, časom to určite prejde. Na konci prázdnin som sa prihlásil na polytechnickú skúšku spolu s mladším bratom, ktorý práve maturoval, bohužiaľ, ja som to nestihol, ale môj mladší brat áno.
Neúspech na polytechnickej skúške ma neodradil od môjho sna stať sa veľkým inžinierom, a tak som pokračoval na univerzite v štúdiu fyziky a zároveň som sa pripravoval na súťaže, ako to bolo u väčšiny študentov prírodovedných fakúlt. Jedného dňa, keď sme boli na hodine chémie, som išiel k tabuli opraviť cvičenie. Už si nepamätám, či som ho prehliadol, alebo našiel, ale nemôžem zabudnúť na týchto pár slov, ktoré vyšli z úst učiteľa: "...s jeho náboženským krížom".
Tieto slová vo mne opäť prebudili "Premýšľaj o tom", ktoré som mal hlboko v sebe. Po dlhom boji som sa rozhodol prijať túto novú cestu, ktorá sa mi neustále ukazovala, a vtedy ma ovládol veľký pokoj. V srdci som sa rozhodol, že po skončení štúdia sa prihlásim do veľkého seminára, keď budem v druhom ročníku.
V skutočnosti som mal takú skvelú predstavu o kňazstve, že som sa mu nemohol venovať, kým som nebol ochotný obetovať všetko. V skutočnosti som sa musel vzdať svojho sna o svadbe, musel som sa vzdať svojho sna stať sa inžinierom, musel som sa vzdať fyziky, ktorú som tak miloval. Na počudovanie mojich priateľov som odpovedal, že viac dobra ľuďom prinesiem, ak budem kňazom, než ak budem brilantným profesorom fyziky. Vlastne som si celé mesiace hovoril, že sa nemôžem vzdať takých veľkých ideálov, takých veľkých snov pre niečo menej odvážne, pre niečo, čo by nestálo za toľko obetí.
Od tohto dňa sa začalo "dobrodružstvo". Nazývam to dobrodružstvom, pretože som vo svojom vnútri cítil, že som práve zničil všetko, čím som si bol istý. Do niečoho som sa vrhal, takže jedinou istotou bola viera v to, čo som cítil hlboko vo svojom vnútri. Z času na čas sa však opäť objavili pochybnosti: "čo ak som sa mýlil". Našťastie sa tieto pochybnosti počas mojej formácie postupne vytrácali, až nakoniec zmizli v deň vysviacky 26. apríla 2019.
Kňazstvo bolo pre mňa vždy niečo veľmi veľké a človek ho môže dosiahnuť len vďaka Božej milosti. Navyše, táto cesta s Bohom je stále dobrodružstvom, pretože keď zverím svoj život do Božích rúk, stane sa jeho pánom.
Teraz moje dobrodružstvo pokračuje v Ríme. Kráčam sám, ale Boh vie, kam ma vedie. Pokiaľ ide o mňa, urobil by som čokoľvek, aby som nikdy neprestal chodiť.
Som presvedčený, že len vďaka vernosti jeho vôli budem môcť urobiť veľa dobrého pre Cirkev a najmä pre svoju diecézu. Diecéza Obala je skutočne mladá diecéza, má 33 rokov a jej geografická poloha z nej robí vidiecku diecézu. Takmer všetci jej veriaci žijú v odľahlých oblastiach, čo často veľmi sťažuje pastoračnú prácu.
Farnosť Nsem, kde som strávil diakonskú prax, je napríklad jednou z najizolovanejších farností v diecéze. Na nedeľnú pastoráciu sme odchádzali o 6.00 hod. a na faru sme sa vrátili o 20.00 hod. po odslúžení štyroch svätých omší. V skutočnosti boli dediny rozmiestnené na dlhej trase dlhej viac ako 160 km, ktorú sme absolvovali na motorke po ceste, kde je chôdza najmenej nebezpečnou činnosťou.
V súčasnosti má diecéza Obala 60 farností a viac ako 160 kňazov. Sme relatívne chránení pred potrebou pastierov, môžeme riskovať, že to budeme tvrdiť. Potreba dobre vyškolených kňazov v diecéze Obala je však naďalej naliehavá. Samozrejme, aby som vyšiel v ústrety tejto potrebe, som v Ríme, aby som študoval komunikáciu s cieľom, aby sa diecéza neskôr stala známejšou nielen vo vnútri, ale aj navonok. Štruktúra, ktorá nepozná samu seba, nemôže pochopiť samu seba a nemôže sa rozvíjať. Preto je potreba komunikácie a predovšetkým dobrej komunikácie zrejmá."
"Veľmi ma teší vaša podpora a ešte viac, keď ma nepoznáte. Veľmi vám ďakujem za tento božský čin, pretože som si istý, že vás tam inšpiroval Boh. Sľubujem, že sa budem za vás modliť, aby toto veľké dielo, ktorému ste sa venovali, nikdy nezaniklo.
Ako som vám práve povedal, preukázali ste veľkú láskavosť kňazovi, ktorý pochádza z veľmi vzdialených končín, a urobili ste to takmer v úplnej nevedomosti o jeho identite.
Ešte raz vás žiadam, aby ste prijali vyjadrenie mojej hlbokej vďačnosti za skutok veľkého významu, ktorý ste pre mňa vykonali. Sľubujem, že budete prítomní na každej svätej omši.
Nech vás Pán Ježiš, ktorý nás zachránil svojou smrťou na kríži, požehná a nech vám prejavuje priazeň."
