Ďakujeme, že ste nám v tomto ťažkom období porozprávali svoj príbeh. Zasiahla ma jedna vaša veta, ktorá je ako leitmotiv vášho života...
Áno, veta, ktorá mi dodáva silu: Povedzte im, že Pán sa nad vami zmiloval!
Niečo, čo teraz rezonuje vo vašom živote viac ako kedykoľvek predtým
Áno, a nielen preto, že som dnes rehoľným bratom s dočasnými sľubmi v Inštitúte služobníkov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ale aj kvôli celkovému príbehu môjho života od detstva až po súčasnosť, že trpím koronavírusom. Čo s tým má spoločné koronavírus a Boh?
A ako si vysvetľujete svoju vetu: "Pán sa nad tebou zmiloval", pri tejto chorobe, ktorá postihla vás, vašu komunitu a tisíce ľudí na celom svete?
V živote sa väčšina situácií nedá predvídať, ako napríklad tento smrteľný vírus, ktorý postihol toľko ľudí. Niekoľko členov mojej komunity je pozitívnych. Vďaka Bohu, medzi nami je stav ochorenia mierny a ostatní ako ja sú bez príznakov.
Napriek tomu sme nútení k prísnej karanténe a izolácii, aby sme nenakazili ostatných členov komunity, najmä starších. Niektorí moji spolubratia, ktorí nemajú Covid-19, sa veľkoryso zaväzujú, že nám budú slúžiť.
Napriek nepohodliu izolácie sa tento čas ukazuje ako čas milosti. Koronavírus ma spojil s Bohom.
Prečo si myslíte, že je to moment milosti?
Predovšetkým verím, že je to spôsob, akým nás Pán požiadal, aby sme priniesli obetu byť nablízku mnohým ľuďom, ktorí zomierajú sami, od svojich blízkych a sviatostí. Korunka umožňuje prehĺbiť vzťah s Bohom.
Osamelosť ma priviedla k tomu, aby som veľa premýšľal o tom, ako ma zhon života priviedol k tomu, že som zanedbával to podstatné, krásu toho, že všetko robím pre lásku k Bohu, aby som ho hlbšie poznal a dal ho spoznať.
Samota mi poskytla čas na prehodnotenie môjho života a Božieho pôsobenia v ňom. Áno, mám veľa času na to, aby som si pripomínal dôležité chvíle s Pánom. Takto Boh koná tvárou v tvár koronavírusu.
Okrem toho si myslím, že je dôležité využívať aj technologické prostriedky na to, aby sme boli nablízku všetkým ľuďom, ktorých poznáme a o ktorých vieme, že prežívajú bremeno osamelosti alebo choroby, tým, že im napriek vzdialenosti preukážeme svoju blízkosť, a to týmito prostriedkami, ale predovšetkým modlitbou a prinášaním obiet.
Je zaujímavé, že sa púšťate do filmu o svojom živote.
Áno! A film, kde hlavnými hrdinami sú Pán a ja..., no, skôr On ako ja, pretože to Pán je hrdina, ktorý toho v mojom živote veľa dosiahol.
A zakaždým si veľmi jasne spomínam na slová, ktoré Ježiš povedal po vyslobodení posadnutého človeka: "Choďte domov k svojim blízkym a povedzte im, čo vám Pán urobil a že sa nad vami zmiloval" (Mk 5,19).
A čo urobil Pán s vami?
Veľa vecí, hoci môj život je rovnaký ako život väčšiny mladých ľudí v južnom Taliansku, najmä v provincii Lecce v Apúlii, nádhernej krajine s plážami známymi ako "Lecce Beaches". Maldivy z TalianskaChodil na pláž, študoval, hral futbal a navštevoval farský kostol zasvätený Panne Márii Ružencovej.
Ako mnohí mladí ľudia však chodil do kostola len zo zvyku, bez skutočného povedomia o sviatostiach, ale len preto, aby splnil úlohu ísť na omšu vo sviatočné dni.
Pláž Punta Prosciutto v provincii Lecce v Apúlii.
V Taliansku, kde sú všetci katolíci, je to veľmi bežné...
Samozrejme, ale len málo ľudí sa zamýšľa nad tým, čo znamená mať Ježiša vo svojom živote. Ja som o tom začal premýšľať, keď som mal 13 rokov, keď som začal navštevovať náboženské spoločenstvo neďaleko mojej dediny, spoločenstvo Inštitútu, ktorého som teraz členom.
Jednou z chariziem tohto spoločenstva je priblížiť mladých ľudí k Pánovi prostredníctvom zábavných dní plných hier a radosti, ale aj sprevádzaných svätou omšou alebo chvíľami modlitby.
Začal som sa zúčastňovať na týchto stretnutiach, na ktorých som zažíval veľa zábavy, a musím povedať, že najviac si ma získalo, keď som videl . radosť seminaristov ktoré sa nachádzali v menšom seminári a podporovaná v týchto dňoch. Začal som často navštevovať tábory a predovšetkým som obnovil svoj kresťanský život a sviatosti.
Aj ja som cítil veľkú túžbu byť šťastný ako oni, ale ani som nepomyslel na to, že by som sa stal rehoľníkom alebo kňazom: nikdy som o tom neuvažoval.
Zavolal vám konečne niekto, keď ste to nečakali?
To je pravda! A to prostredníctvom kňaza, ktorý ma pozval do sviatosť spovedesviatosť, ktorú som už dlho neprijal. Na konci spovede sa ma tento kňaz, možno inšpirovaný Pánom, spýtal, či by som nechcel zažiť seminár.
Pravdupovediac, v tej chvíli som ani nevedel, čo je to seminár, vedel som len, že tam žijú tí chlapci, ktorí ma tak veľmi ovplyvnili svojou radosťou, a okamžite, bez toho, aby som pochopil dôvod, a ani teraz si neviem vysvetliť bezprostrednosť tejto odpovede, som povedal áno, chcem to skúsiť.
Príbeh lásky a svetla, ale aj cesty cez mnohé temnoty, ako by povedal svätý Ján od Kríža.
Po skúšobnom období v seminári som časom čoraz silnejšie cítil, že život s Ježišom je v podstate to, čo chcem, ale predovšetkým som cítil, že to je to, čo odo mňa chce Pán.
Najväčšou milosťou môjho života však nebol vstup do seminára, ale návrat do otcovho náručia po úteku od neho.
Čas plynul a moja cesta k noviciátu pokračovala: uplynulo už desať rokov, ale môj vzťah s Bohom bol, žiaľ sa stal formálnym vzťahom: Robil som všetko, čo bolo treba, ale nie z lásky k Bohu, ale preto, aby som sa pred ním cítil spravodlivý, aby som si zaslúžil jeho lásku.
Ako v podobenstve o márnotratnom synovi: z mladšieho syna, ktorý sa vracia do otcovho domu, sa cítime ako starší syn.
Áno, je to tak: v podstate akoby som v mysli dobre vedel, že Boh ma miluje, ale v skutočnosti akoby som ho považoval skôr za sudcu, pána alebo za pána so svojimi sluhami.
Bola tam myšlienka, veľmi silná myšlienka, možno nie úplne vedomá, ale hlboko zakorenená vo mne, že keby som nebol dokonalý, Boh by mi nedal svoju lásku, akoby nás miloval len vtedy, keď sme spravodliví a dokonalí.
Tento spôsob myslenia vo mne zapúšťal čoraz hlbšie korene, až sa stal bremenom. Všetko sa stalo neznesiteľným: Správal som sa, akoby som sa chcel zachrániť správnymi skutkami, a preto som sa po nástupe do noviciátu, aj na radu formátorov, rozhodol vrátiť domov.
Netreba hovoriť, aké veľké bolo moje sklamanie z Boha a veľký hnev. Povedal som Bohu: "Dlhé roky som ti slúžil, vždy som robil, čo si chcel, a pre teba som obetoval najlepšie roky svojho života, a ty so mnou takto zaobchádzaš, nechávaš ma sklamaného a nešťastného. A vieš čo? Doteraz si rozhodoval ty, odteraz budem rozhodovať ja!
Vrátil si sa k úlohe najmladšieho syna...
Áno, presne tak. Začal som žiť svojimi projektmi, pracovať s otcom a plánovať svoj budúci život: chcel som začať študovať, aby som sa stal učiteľom literatúry, nájsť si dievča, baviť sa s priateľmi.
Sklamanie a hnev boli také silné, že som už nemal najmenší úmysel uvažovať o rehoľnom alebo kňazskom živote. V tom čase som sa zoznámil s niekoľkými priateľmi, začal som sa venovať rôznym aktivitám, ale teraz si uvedomujem, že všetko bolo v skutočnosti oživované veľkým sebectvom.
Nakoniec som chcel zaplniť prázdnotu, ktorá bola vo mne, a tu sa dostávame k najväčším milostiam, ktoré som dostal a ktoré mi skutočne ukázali, kto je Boh a ako nás miluje.
Čo sa stalo?
Boh opäť použil dobré nástroje vo svojich rukách: najmä dvoch kňazov. Im vďačím za svoje povolanie a ešte aj dnes som im veľmi vďačný: sú to otec Andrea Berti a jeden svätý kňaz, ktorý zomrel takmer pred dvoma rokmi. Otec Andrea ma pozval, aby som strávil niekoľko dní v jednej z našich komunít vo Fatime, aby mi Panna Mária mohla pomôcť.
Samozrejme, vôbec nemal záujem o púť, Ale Pán vedel, ako využiť moju pýchu. V skutočnosti som išiel Bohu ukázať, že som s ním bol dovtedy v poriadku, že som bol spravodlivý a že v skutočnosti to bol on, kto sa so mnou mýlil.
Stalo sa to, že hoci som z celého srdca chcel odtiaľ čo najskôr odísť a vrátiť sa domov a do svojho života, zostal som tam tri mesiace!
Teraz si myslím, že moje rozhodnutie zostať tam sa zdá byť absurdné. Stalo sa to, že potrebovali niekoho do obchodu s náboženskými predmetmi vo Fatime a otec Andrea si spomenul na mňa.
Myslím si, že ma k tomu inšpiroval Boh, najmä preto, že som nevedel po portugalsky a už som mal zbalené veci, aby som sa vrátil domov a pokračoval v štúdiu.
Ale ja som to prijal, a tak som v tom čase, bez toho, aby som si to uvedomoval, znovu nadobudol dôveru v Boha.. Keď sa zamyslím nad tým, aký je dobrý... Bol som presvedčený, že Pán sľubuje šťastie, ale v skutočnosti sa teší, keď nás vidí trpieť. Počas pobytu vo Fatime som tiež znovuobjavila krásu toho, že sa venujem pomoci druhým, a zblížila som sa s modlitbou.
Všetko, všetko, čo so mnou Boh robil, bolo dobré a ja som zakúsil, že Božia láska je úplne slobodná.
Ale najúžasnejšie je, že sa to všetko stalo, keď som sa k nemu správal chladne a ľahostajne, ale aj k tým, ktorých mi poslal do života, aby mi ukázali jeho lásku, konkrétne k dvom kňazom, ktorých som už spomenul a ktorí boli skutočnými anjelmi poslanými Pánom.
Čo vás na týchto dvoch kňazoch najviac zaujalo?
Videl som v nich otcovskú blízkosť s jediným zámerom pomôcť mi. Modlili sa a obetovali sa za mňa, boli mi neustále nablízku, často ma chodili navštevovať a ponúkli mi aj finančnú pomoc, aby som mohol začať študovať....
A nerobili to z osobného alebo zborového záujmu, ani preto, aby ma dostali späť do seminára... Nie, robili to pre mňa, nikdy sa ma neunavili a nikdy ma neopustili. Modlilo sa za mňa mnoho ďalších ľudí.
A kedy ste sa rozhodli opäť sa venovať seminárnemu životu?
Hneď po návrate z Fatimy a v okamihu, keď som urobil toto rozhodnutie, som zažil veľký pokoj a veľkú vďačnosť.
Zistil som, že mi ponechal slobodu, aby som si vybral život, ktorý som si sám zvolil: sebecký život, ktorý by ma určite viedol k tomu, aby som sa snažil vyplniť prázdnotu, ktorú som mal ďaleko od Boha a v hriechu.
Vďaka týmto dvom kňazom sa Gianni mohol dozvedieť viac o charizme Inštitútu služobníc Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, misijnej inštitúcii diecézneho práva v Rímskej diecéze.
Jeho spiritualita vychádza priamo zo spirituality Fatimy: mariánska úcta prostredníctvom modlitby ruženca, obnovená výzva k pokániu a sviatostnému životu a predovšetkým veľká láska k Eucharistii a zmiereniu prostredníctvom ducha pokánia.
Spočíva v obetovaní nášho života v spojení s Kristovou obetou za útechu Ježišovho a Máriinho srdca a za spásu chudobných hriešnikov podľa príkladu troch malých pastierikov, ktorým sa vo Fatime zjavila Panna Mária.
Kňazi, rehoľníci a laici žijú v rámci Hnutia rodiny Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, všetci sú spojení putami spoločenstva a poslania a zdieľajú rovnakú spiritualitu medzi rôznymi komunitami.
Každý z nich je zaviazaný k osobnému posväcovaniu a k posväcovaniu druhých. Jeho mottom je: "Prostredníctvom môjho nepoškvrneného srdca priniesť Krista svetu".
Členovia tohto inštitútu sa rozhodli študovať na Pápežská univerzita Svätého kríža.
"Vďaka podpore CARFktorý podporuje všetkých nás náboženských v Pápežská univerzita Svätého kríža v Rímemôžeme využiť školenie výborné v rodinnom prostredí a aj teraz, keď je to núdzové, cítime, že je o nás veľmi postarané, pretože môžeme sledovať hodiny na internete a na videu a učitelia nám často volajú, aby zistili, ako sa nám darí.
Preto môžem skutočne povedať, že táto veľmi vážna a ťažká chvíľa sa ukazuje ako dobrý čas na štúdium a na to, aby sme v našom rehoľnom živote znovu objavili milosť komunitného života, ktorý je v tomto období veľmi obmedzený: krásu spoločnej modlitby, zdieľania cesty k Bohu a poslania, ktoré nám zveril. Koronavírus ma priviedol bližšie k Bohu," uzatvára Gianni.
Rozhovor s Gerardom Ferrarom
Gianni Schido s rodinou.
Gerardo Ferrara
Absolvent histórie a politológie so špecializáciou na Blízky východ.
Zodpovednosť za študentský zbor
Univerzita Svätého kríža v Ríme
