José Rolando Becerra a Ángel Antonio García Jiménez sú dvaja z dvoch Mexickí seminaristi a obyvatelia medzinárodnej školy Bidasoa. V týchto letných mesiacoch sú v Madride, kde vykonávajú pastoračnú činnosť v pápežskej bazilike San Miguel a v kolegiátnom kostole San Isidro. Rozprávajú nám o svojom povolaní a o viere, ktorá v Mexiku vládne napriek rastúcej sekularizácii.
José Rolando Becerra Ramírez má 26 rokov a pochádza z diecézy Celaya, Guanajuato, Mexiko. Po piatich rokoch strávených v seminári svojej diecézy absolvoval prvý kurz v medzinárodnom seminári Bidasoa.
"Od mladosti som sa veľmi angažoval v cirkevnom živote a službe, ale nikdy som neuvažoval o možnosti vstúpiť do seminára, nieto ešte stať sa kňazom. Ako som dospieval, moja viera rástla, pretože som sa postupne dozvedal viac a viac o Bohu a Cirkvi. Túžba spoznať cestu ku kňazstvu prišla, keď som mal 18 rokov, vtedy som začal proces povolania, aby som nakoniec vo veku 20 rokov vstúpil do seminára," hovorí.
Hoci už dlho cítil Pánovo volanie, bál sa myšlienky nasledovať ho a všetko pre neho opustiť. pochopiť, že s Bohom nie je žiadna strata, pretože nám dáva oveľa viac, než potrebujeme.. Počas tohto obdobia som si uvedomil potreby Cirkvi, najmä potrebu svätých kňazov. Pre mňa je každý deň príležitosťou odpovedať na toto volanie, dať veľkorysú odpoveď, ktorá nás vedie k prekročeniu hraníc a stretnutiu s našimi bratmi a sestrami," hovorí.
V letných mesiacoch sa venuje pastorácii v Madride, konkrétne v pápežskej bazilike San Miguel. "Pastorácia je plná skvelých zážitkov, ale aj mnohých výziev.. Spočíva v tom, že sa postupne učíme od kňazov a ľudí, ktorí tu pracujú, pretože oni nás veľa naučia. Pomáhame s potrebami sakristie, so starostlivosťou o veriacich a kvôli pandémii niekedy aj s hygienickými filtrami. Okrem pastoračnej práce posilňujeme náš vzťah s Pánom prostredníctvom modlitby a sviatostí," opisuje Rolando.
"Napriek ťažkostiam v Mexiku máme v našej krajine veľké požehnanie: Pannu Máriu Guadalupskú. Verím, že by sme sa mali vždy utiekať k Panne Márii a pamätať aj na slová svätého Jána Pavla II: "Mexiko vždy verné".
Apoštolský nuncius v Španielsku Bernardito Cleopas Auza navštívil Baziliku San Miguel, aby sprevádzal seminaristov, ktorí v Madride vykonávali pastoračnú činnosť: José Rolando Becerra (prvý zľava) spolu s Beniginom z Filipín a Oscarom z Kolumbie.
"Pastoračná práca v Pápežskej bazilike svätého Michala je plná veľkých zážitkov, ale aj mnohých výziev. Spočíva v tom, že sa postupne učíme od kňazov a ľudí, ktorí tu pracujú, pretože oni nás veľa naučia," hovorí.
Podľa posledného sčítania obyvateľstva, ktoré sa uskutočnilo v Mexiku, vPodiel katolíkov sa znížil z 82% na 77% a podiel protestantov sa zvýšil zo 7,5% na 11,2%. "Poslanie Cirkvi sa musí začať od nej samej. Potrebujeme pevnú formáciu medzi katolíckymi veriacimi, aby si upevnili svoju vieru a nenechali sa strhnúť na iné cesty. Potrebujeme jednoduchú vieru, ktorá však vie aj zdôvodniť to, v čo verí," hovorí José Rolando.
Tento seminarista z Bidasoa je znepokojený niektorými situáciami vo svojej krajine: pandémiou, ktorá naďalej ovplyvňuje chudobu ľudí, ktorá stále rastie a s ňou aj nedostatok príležitostí pre mnohých. Stránka neistota, kriminalita, sa v Mexiku najviac hovorí, organizovaný zločin pokračuje vo svojej činnosti, vyvoláva strach a zúfalstvo.
"Žiaľ, museli sme utrpieť stratu niektorých našich kňazov, vrátane nedávnej vraždy kňaza z diecézy, do ktorej patrím. Mexiko sa postupne dostalo do rúk organizovaného zločinu. Bolí ma, keď vidím, ako sa stránky novín a iných médií hemžia správami o vraždách, útokoch, únosoch, lúpežiach, vydieraní atď. Je to krajina, ktorá stratila svoj pokoj, V určitých denných hodinách je strašidelné chodiť po uliciach. Ale napriek tomu je Mexiko stále také úžasné, pretože popri týchto ľuďoch, ktorí robia zlo, sú aj iní s veľkým srdcom, ktorí pokračujú v práci pre dobro všetkých."
Okrem toho v Mexiku, ako aj v iných krajinách Latinskej Ameriky, sekularizmus napreduje. "Mnohí mladí ľudia už nechcú počuť o Bohu. Predmet náboženstvo sa zo škôl vytráca a Boh sa postupne odsúva na vedľajšiu koľaj. Ale aj napriek tomu je medzi nami veľa takých, ktorí si uvedomujú potrebu Boha v našom živote, a preto je potrebné, aby Kresťanské svedectvo sa vydáva tým, ktorí neveria alebo sa vzdialili od Cirkvi".
Napriek týmto ťažkostiam Rolando nestráca nádej: "Máme veľkú nádej.V našej krajine máme veľké požehnanie, Guadalupskú Pannu Máriu.. Verím, že sa musíme stále utiekať k Panne Márii a pamätať aj na slová svätého Jána Pavla II. "Mexiko vždy verné", aby boli pre nás motívom k ďalšiemu úsiliu prinášať evanjelium, a ako teraz spomína pápež František, ísť proti tejto "kultúre vyhadzovania" a otvárať horizonty pre takzvanú "civilizáciu lásky".
Ángel Antonio García Jiménez, 25-ročný seminarista z mesta Cárdenas, má rovnaký názor, Tabasco, Mexiko.
"Mexiko je krásna krajina, ktorá má všetko, čo je potrebné na dosiahnutie pokroku, a disponuje obrovským bohatstvom v každom zmysle slova.. Mexiko, ako každá iná krajina, má svoje vzostupy a pády, ale myslím si, že je potrebné pozerať sa naň ako na celok. Je pravda, že existujú silné situácie, ale je tiež pravda, že sa môžeme od Mexika veľa naučiť, pretože má veľa dobrých vecí."
Angel sa domnieva, že sekularizmus napreduje pomalšie ako v Európe. Má odtiene náboženskej ľahostajnosti a istého ateizmu. Pripomína, že Mexiko, Brazília, Kolumbia a Venezuela sú veľmi katolícke krajiny Latinskej Ameriky.
"Mexiko je veľmi katolícka krajina s veľmi hlbokými koreňmi, ktorá sa postupne rozrastá a neustále sa rozširuje. Je pravda, že protestantizmus je nápadný, ale nápadní sú aj konvertiti," hovorí.
"Mexiko je veľmi katolícka krajina s veľmi hlbokými koreňmi, ktorá sa postupne rozrastá a neustále sa rozširuje."
Ángel Antonio García trávi tieto letné mesiace pastoračnou prácou v kolegiátnom kostole San Isidro v Madride. Pomáha pri eucharistii, pri službe veriacim, pri údržbe liturgických predmetov, miestností a overovaní inventára. Pripravujú tiež materiál na katechézu pre rodičov a v určitom bode prednášajú skupine.
"Bola to veľmi krásna skúsenosť, plná poznania a predovšetkým možnosti podeliť sa o vieru s veriacimi Kolegiálnej cirkvi. Táboril som v Covadonge so skupinou mladých ľudí, prednášal som im, rozprával som sa s nimi, zdieľal som s nimi skúsenosti, radosť zo zdieľania viery a učenia sa jeden od druhého," hovorí.
Ángel Antonio García Jiménez je druhý z troch bratov. Posledných osem mesiacov žije v Medzinárodnej škole Bidasoa. Rozpráva nám o svojom povolaní:
"Musím priznať, že to bol Boh, kto mi vyšiel v ústrety, stretol ma v noci a pozrel na mňa s nehou. Moja dovolenka sa neobjavila vo svetle, ale v tme ma osvietil Pán.
Mal som sedem rokov, keď ma do seminára pozval priateľ Eliseo Hernández Morales, ktorý je teraz z Božej milosti kňazom. Keď som mal 14 rokov, hľadal som pomoc a našiel som dobrého duchovného vodcu: bol to dobrý kňaz, priateľ mojich rodičov, farár z farnosti Nuestra Señora Virgen del Carmen, do ktorej sme vtedy patrili.
Pamätám si, že to bolo v nedeľu, keď kňaz Pedro Aquino povedal mojim rodičom, aby ma vzali na faru, aby sme sa mohli porozprávať, ktorí by mi radi pomohli. Najviac ma prekvapilo a stále prekvapuje, že kňaz, ako je to na dedine bežné, navštevuje mnohé komunity v nedeľu, v deň Pána. Bol veľmi zaneprázdnený, ale povedal mi, že mi rád pomôže.
Dve hodiny ma veľmi pozorne počúval, snažil som sa mu zhrnúť celý svoj život (mimochodom, veľmi krátky), ale s jeho vzostupmi a pádmi. Počúval ma bez toho, aby niečo povedal, a na konci mi poradil a prvýkrát v živote som zažil milosrdenstvo.. V tej chvíli som sa rozhodol ísť bližšie ku kostolu.
Začal som postupne vytrvať bez toho, že by som sa chcel stať kňazom, Pravdou je, že som o tom nikdy neuvažoval a nebolo to niečo, čo by som hľadal, jednoducho som chcel nasledovať Pána. Moje prvé kroky boli veľmi pomalé, ale boli nevyhnutné na to, aby som sa stal tým, kým som dnes. Pripravoval som sa na prvé sväté prijímanie a nasledujúci rok na konfirmáciu.
Zúčastnil som sa mnohých rekolekcií, najmä veľkonočných. Pripravoval som sa na to, že budem súčasťou liturgického tímu v mojom spoločenstve. Chcel som byť mimoriadnym vysluhovateľom svätého prijímania, ale uvedomoval som si, že sa musím viac pripraviť, a tak som sa začal pripravovať v tíme lektorov, a tak sa začala moja blízkosť k Bohu.
Ako 17-ročný som išiel na rekolekcie so skupinou mladých, ktorá patrí do farnosti San Antonio de Padua v meste Cárdenas Tabasco. Bola to skúsenosť, ktorá úplne zmenila môj život, poznačila ma a veľmi mi pomohla zmeniť sa.
Mnoho ľudí sa ma pýtalo, či sa náhodou nechcem stať kňazom.Moja odpoveď bola vždy rovnaká, povedal som im, že nie, ale ak to chce Boh, prečo nie, ale nebolo to v mojich plánoch, hoci ma to v hĺbke duše lákalo. Môj vnútorný život sa postupne menil, žil som omše lepšie a lepšie, Je pravda, že veľký vplyv mala aj moja mama, ktorá je veľmi zbožná a istým spôsobom ma naučila prežívať omšu iným spôsobom.
V mojom živote prišlo obdobie, keď som chcel len slúžiť Pánovi, zažil som pokoj, ktorý som nikdy predtým necítil. Po skúsenosti, ktorú som zažil vo veku 21 rokov, keď som takmer zomrel, Spoznal som skupinu mladých ľudí, s ktorými sme sa stretávali v sobotu popoludní na modlitbách a formačných rozhovoroch.
Tam som sa stretol s mladým mužom, ktorý sa zúčastňoval na odborných procesoch, a ten mi porozprával o svojich skúsenostiach. V 21 rokoch som sa začal trápiť, pretože som musel urobiť rozhodnutie, ktoré by úplne zmenilo môj život. Nakoniec mi bolo jasné, že chcem byť kňazom. Cítim sa povolaný.
Oslovil som svojho bývalého farára, aby mi poradil, čo chcem, a on ma povzbudil, aby som do toho išiel, že ak to naozaj chcem, mám to robiť s veľkou veľkodušnosťou a nespúšťať z neho oči, aby som sa nestratil. Po absolvovaní procesu povolania ma cirkev prijala za seminaristu. Slová, ktoré mi kňaz povedal na konci rozhovoru, boli či prijmem povolanie, ktoré mi Boh dáva, a ja som povedal áno.
Do diecézneho seminára Pána z Tabasca som vstúpil 4. augusta 2018. Potom mi zavolal formačný tím seminára a oznámil mi, že musím pokračovať vo formácii v Španielsku, konkrétne v Medzinárodnom kolégiu Bidasoa. Do Španielska som pricestoval 21. októbra 2020. Vďaka Bohu som dokončil svoj prvý kurz.
Pastoračná práca v kolegiátnom kostole San Isidro v Madride spočíva najmä v pomoci pri eucharistii, asistencii veriacim pri prijímaní na rozpis omší, krstov a sobášov. Pomáhame pri údržbe liturgických predmetov, miestností, kontrole inventára. Pripravujeme materiál na katechézu pre rodičov a v určitom bode prednášku pre skupinu. Bola to veľmi pekná skúsenosť plná poznania a predovšetkým možnosti podeliť sa o vieru s veriacimi z kolégia. Tiež Kempoval som v Covadonge so skupinou mladých ľudí.Mohol som s nimi viesť rozhovory, viesť dialóg, vymieňať si skúsenosti, radosť zo zdieľania našej viery a vzájomného učenia sa."
