John J. Mearsheimer, profesor na Chicagskej univerzite, je jedným z hlavných predstaviteľov školy realizmu v medzinárodných vzťahoch. Po skončení studenej vojny začal tento autor písať dielo, ktoré sa stalo referenciou v jeho oblasti, Tragédia veľmocenskej politiky (W. W. Norton & Company, New York, 2014). Titul, ktorý má ďaleko od optimizmu 90. rokov, keď sme boli presvedčení, že nastal koniec dejín a triumf liberálneho internacionalizmu s dôrazom na mier a spolupráce, ktoré vyplývajú predovšetkým z harmonizácie politických a hospodárskych systémov. ekonomické. Liberálna demokracia a trhové hospodárstvo by sa s globalizáciou dostali všade, len čo by sa obrátila karta komunistických režimov. Mearsheimer sa však podujal napísať knihu, ktorá viac ako o histórii pripomína, že boj veľmocí o hegemóniu nie je záležitosťou minulých storočí. Okrem toho názov zdôrazňoval myšlienku tragédie, ktorá slúži ako pripomienka, že politika doma i v zahraničí sa vždy podobá tragédii, chápanej ako kronika vzostupu a následného pádu.
Svet po studenej vojne teoreticky ovládala jediná superveľmoc, USA, ale postupne si americká verejná mienka, a nie až tak jej politici, začala uvedomovať, že globálny scenár nie je taký pokojný. Dôkazom toho boli intervencie Washingtonu v Iraku (1991), Bosne (1995), Kosove (Afganistan), Iraku (2003), Líbyi (2011)..., nehovoriac o vojne proti Islamskému štátu, ktorú Obama zrejme viedol so svojím svojráznym vedením v pozadí. Všetky tieto konflikty majú spoločné to, že USA nebojovali proti veľmoci. Možnosť, že sa Američania jedného dňa stretnú so súperom ich postavenia, sa však stala realitou s nástupom ČínaEÚ je skôr ekonomickým než vojenským gigantom, ale postupne sa presadzuje na všetkých kontinentoch.
V roku 2001, keď vyšlo prvé vydanie knihy Tragédia veľmocenskej politiky, bol čínsky vzostup v plienkach a nezaslúžil si v knihe veľa priestoru. To bolo napravené ďalšou kapitolou v aktualizovanom vydaní z roku 2014, v ktorej sa Mearsheimer pokúša odpovedať na otázku: Bude čínsky vzostup mierový? Náš autor už roky odpovedá na túto otázku záporne a obhajuje svoju tézu proti iným realistom, ktorí s ním nesúhlasia. Jedným z najznámejších prípadov bola jeho debata s bývalým Carterovým poradcom pre národnú bezpečnosť Zbigniewom Brzezinským v roku 2005. Brzezinski tvrdil, že Číňanom ide len o peniaze, nie o vojnu. Inými slovami, vzostup Číny by bol podobný vzostupu Južnej Kórey, Taiwanu, Hongkongu alebo Singapuru: triumf trhového hospodárstva. Mearsheimer naopak veril v možnosť, že Čína sa bude podobať skôr Godzille ako Bambimu. Bol to najlepší spôsob, ako si získať rešpekt v dnešnom anarchickom svete medzinárodnej politiky. Konečný záver chicagského profesora bol rovnaký ako ten, ktorý zastáva aj dnes: Čína by mohla vytlačiť USA z Ázie a ovládnuť tento región.
V súčasnosti nikto nepochybuje o tom, že Rusko aj Čína sú slabšie ako USA. Ale to, čo je nespochybniteľné po vojenskej stránke, môže byť postupne spochybnené po ekonomickej stránke, keďže HDP Číny rastie. Mearsheimer zdôrazňuje, že hospodársky rast Číny povedie k dominancii v Ázii rovnakým spôsobom, ako USA dominujú na severnej pologuli. Vzostup Číny znepokojuje susedné krajiny, ktoré od Washingtonu očakávajú bezpečnostné záruky. Naopak, Číňania nemajú žiadnych známych spojencov v Ázii ani inde, pretože spojenci nie sú vyhradení pre tých, ktorí sú len obchodnými partnermi.
Na druhej strane by sme nemali zabúdať, že medzinárodná scéna vôbec nepripomína minulé politické bloky. Skôr pripomína svet, v ktorom anarchia koexistuje s určitou hierarchiou. Nevýhody anarchického scenára môžu byť podľa Mearsheimera zmiernené budovanie regionálnych hegemónií. Jediný hegemón je všetkým dobre známy a niektoré štáty sa mu odvažujú postaviť, pretože vedia, že napriek svojim obrovským možnostiam nie je dostatočne silný na to, aby dosiahol globálnu dominanciu. Naopak, Čína sa usiluje byť regionálnym hegemónom v Ázii, pričom využíva skutočnosť, že jej súper rozptýlil svoje sily po celom svete, čo by sa nestalo, keby boli ohrozené jej záujmy na západnej pologuli. Ako Mearsheimer správne poukazuje, regionálna hegemónia sa už nedosahuje dobývaním, ako to bolo napríklad v prípade expanzie USA na západ. V prípade Číny bude hegemónia prameniť z hospodárskeho rastu, aby mohla svojim susedom diktovať pravidlá správania. Vidíme to v prípadoch sporov o ostrovné územia alebo o kontrolu nad vodnými zdrojmi, o ktoré sa delí so susednými krajinami. Následne bude ďalším krokom konsolidácia doktrína Nepokúšalo sa o to isté Japonsko v prvej polovici dvadsiateho storočia?
To môže vysvetľovať rastúci význam námornej sily v Ázii a skutočnosť, že Číňania, ako zdôrazňujú mnohí analytici, sa presne riadia učením klasika americkej námornej histórie a stratéga Alfreda Mahana (1840 - 1914), Vplyv námornej sily v dejinách (1660-1783). Mearsheimerove odkazy na toto dielo nie sú prehnané, hoci niet pochýb o tom, že Čína ho berie veľmi do úvahy. Mearsheimer totiž uvádza, že hlavným cieľom existencie veľkého námorníctva, napriek tomu, že Čína žije chrbtom k moru už od 15. storočia, je vyhnať námorníctvo USA z postupných ostrovných pásiem Tichého oceánu, počnúc tým najbližším, kde sa nachádzajú Japonsko, Taiwan a Filipíny. Ak by sa tak stalo, moria v blízkosti Číny by boli uzavreté a USA by mali obmedzenú schopnosť pomôcť Južnej Kórei v prípadnom konflikte, hoci by to nepochybne museli urobiť prostredníctvom "japonskej lietadlovej lode", rovnako ako v roku 1950. Mearsheimer dodáva, že hegemonistické zámery Číny by sa tým neskončili a Čína by sa so svojou flotilou dostala do druhého pásma ostrovov, ako sú ostrovy na východ od Japonska, Moluky, Guam, Karolíny, Mariány atď., takže Japonsko a Filipíny by boli zbavené námornej podpory USA. Po podrobnom výklade nás chicagský profesor prekvapí touto otázkou: Strategické ciele Číny sú určite ambiciózne, ale bude v jej záujme ich realizovať? Prevládne v čínskom správaní na ázijsko-tichomorskej scéne racionalizmus a pragmatizmus? V každom prípade bude potrebná veľká čínska flotila v indických vodách medzi južnou Áziou a Perzským zálivom, čo znamená aj kontrolu nad indonézskou a malajzijskou úžinou. Od veľmoci v hospodárskej oblasti sa to dá očakávať.
V súčasnosti je Peking vojensky slabší ako Washington a jeho ázijskí spojenci. V dôsledku toho musela Čína prezentovať svoju hegemonistickú vôľu ako "mierový vzostup", ktorý je vonkajšou projekciou jej konfuciánskej kultúry, ktorá kladie veľký dôraz na obozretnosť. Pred niekoľkými rokmi sa vytvoril obraz Číny, ktorá sa priamo nevyhráža ani nereaguje na provokácie, a dokonca zachováva kooperatívny postoj k severokórejskému jadrovému programu. Mearsheimera táto idylická predstava určite nepresvedčila, ani sa neujala v susedných krajinách, najmä vzhľadom na zintenzívnenie územných sporov. Navyše každý informovaný historik vie, že čínske zahraničné vzťahy nikdy neboli založené na konfuciánskej kultúre. Napriek tomu Čína objavila konfucianizmus ako nástroj zahraničnej politiky, pretože je to doktrína, ktorá hlása harmóniu a láskavosť. Je to vizitka novej Číny na medzinárodnej scéne. V praxi však Číňania hovoria ako idealisti, ale konajú ako realisti.
Pridajte k svojmu daru aj svoju tvár. Pomôžte nám formovať diecéznych a rehoľných kňazov.
Spojené štáty budú vo vzťahoch s ázijským gigantom vždy čeliť dileme: zadržiavanie alebo spolupráca? Prvá možnosť je tá, ktorá bola použitá v studenej vojne proti ZSSR, aj keď spolupráca bola tiež minimálna. Zadržiavanie je však obranná stratégia a hrozí, že povedie ku konfliktu. Preto je spolupráca nevyhnutná a doplnková, aby sa predišlo väčšiemu zlu, a tak, ako správne zdôrazňuje Mearsheimer, scenár môže byť analogický so scenárom Európy pred Veľkou vojnou, keď boli spojenci Trojspolku hlavnými obchodnými partnermi cisárskeho Nemecka. Súhlasíme s autorom aj vtedy, keď spochybňuje silu spojenectva Washingtonu so susedmi Číny. Ázijské NATO preto nie je životaschopné, a to nielen z dôvodu rastúceho významu bilateralizmu v medzištátne vzťahy ale predovšetkým tým, že tieto krajiny sú slabé v zadržiavaní Číny a od USA ich delí veľká vzdialenosť. Okrem toho Číňania a Američania nie sú v ideologickom rozpore napriek tomu, že v Pekingu vládne komunistická strana. Dobrou správou je, že Čína prijala kapitalizmus, ale zlou správou je, že praktizuje aj nacionalizmus, ktorý je podľa Mearsheimera najmocnejšou ideológiou na planéte.
Ešte raz zdôraznime, že sila Číny spočíva v jej hospodárskom raste. Môže ho Washington spomaliť? Dokedy? Okrem toho krajiny v regióne, ako napríklad Južná Kórea, Japonsko, Taiwan a Austrália, podmienili veľkú časť svojej hospodárskej prosperity obchodom s Čínou. A Čína im neustále posiela odkaz, že vzájomná hospodárska závislosť je cestou k hospodárskej prosperite. spoločná prosperitaKde nájsť obchodného partnera, akým je Čína? Navyše, ak by znížila úroveň svojich hospodárskych vzťahov s Čínou, túto medzeru by čoskoro zaplnili iné štáty. Ďalší dôkaz toho, že o šanciach na hegemóniu dnes rozhoduje HNP.
Autorova záľuba v historických prirovnaniach ho vedie k tomu, aby pripomenul knihu Veľká ilúzia (1910) britského spisovateľa a novinára Normana Angella, ktorý tvrdil, že územné výboje sú zastarané a že vo vojne môžu najviac stratiť priemyselné štáty. Dielo bolo obhajobou racionality ako podstaty štátnického umenia, vyjadrením viery, že vzájomná ekonomická závislosť ukončí vojny. Dvadsiate storočie Angella vyvrátilo, hoci otcovia európskej integrácie jeho knihu určite čítali. Realista Mearsheimer si tiež nemyslí, že prosperita je liekom proti vojnám, ktoré sa rodia z iracionality. Myslí si, že v prípade potreby by Čína neváhala napadnúť Taiwan, územie posvätné pre jej nacionalistickú vieru. Nevylučuje ani možnosť lokálnych vojen v Ázii, ktoré by nemali rozsiahly vplyv na spoločnú prosperitu. Existujú historické príklady krajín vo vojne, ktoré pokračovali v obchodovaní.
Napriek svojim historickým znalostiam sa autor domnieva, že možnosť predpovedať budúcnosť pomocou minulosti je veľmi obmedzená. Je však presvedčený, že Vzostup Číny nebude mierový a konflikt nemožno vylúčiť.aj keď sú v malom rozsahu. Skutočne si vie predstaviť zajtrajšok v Ázii v podobe narastajúcej búrky, aby použil Churchillov výraz o hitlerovskej hrozbe, a vidí šance na konfrontáciu USA a Číny väčšie ako šance Američanov a Sovietov počas studenej vojny. V tejto kapitole o Číne Mearsheimer opäť prejavuje ten druh drsného realizmu, ktorý ho viedol k tomu, že Putina označil za "prvotriedneho stratéga" pre jeho konanie na Ukrajine. Problémom je, že súčasní politici sa zvyčajne nedržia tohto druhu bismarckovského realizmu, ktorý autor nazýva "ofenzívny realizmus", a pohodlnejšie sa pohybujú v oblasti nejednoznačnosti. V každom prípade budú realistickí intelektuáli ako chicagský profesor s radosťou pokračovať v úlohe Kassandry pred verejnou mienkou, ktorá nemá rada slovné zdvorilosti a naliehavé výzvy v zahraničnej politike.
Antonio R. Rubio Plo
Absolvent histórie a práva
Medzinárodný spisovateľ a analytik
@blogculturayfe / @arubioplo
