"Volám sa Simon John Nyanda, som seminarista štvrtého ročníka teológie na Navarrskej univerzite, pochádzam z tanzánijskej arcidiecézy Mwanza, žijem a formáciu absolvujem v Bidasoa.

Moje povolanie má zaujímavú históriu. Keď som bol dieťa, môj otec mal veľmi blízko k politike a bol veľmi blízky vtedajšiemu najvplyvnejšiemu politikovi v mojom okolí, takzvanému Samambovi byvolovi. Raz som sa otca opýtal, prečo sa neuchádzal o žiadne politické funkcie... a on mi povedal, že to bolo preto, lebo ako dieťa veľa neštudoval, a trval na tom, že by som mal usilovne študovať, aby som sa stal veľkým politikom.

V podstate som sa o politiku zaujímal celý život, v škole som si viedol celkom dobre, najmä keď som obhajoval niektorých spolužiakov, ktorí sa uchádzali o miesta v škole.... Keď môj otec videl, že sa mi v škole celkom darí, rozhodol sa ma poslať do katolíckej školy v diecéze Bunda, kde som študoval štyri roky.

Ale v cirkvi mi dali dobré vzdelanie, preto ma tam otec poslal. Moji kamaráti boli deti politikov, lebo vtáci rovnakého druhu lietajú spolu; snívali sme o tom, že v budúcnosti budeme veľkými politikmi... akú sme mali zábavu.

Moju starú mamu pokrstil kňaz, ktorého ľudia nazývali dobrým, súčasný biskup diecézy Musoma, biskup Musonganzila. V roku 2006 som mal deväť rokov. Pokrstená bola aj moja mama spolu s mojou babičkou a mnohými ďalšími ženami, ktorých sa tento dobrý farár dotkol. Nasledujúci rok sme o krst požiadali aj my (deti) a spolu s mojimi mladšími súrodencami a bratrancami sme boli pokrstení v roku 2007. Môj otec nechcel byť pokrstený, pretože ho pohoršoval zlý príklad niektorých našich (protestantských) bratov, ktorí nepracovali a venovali sa len náboženstvu, a tak mali trochu nezmyselný život.

Ale postava kňaza ma prekvapila a prinútila ma uvažovať, či to môže byť niekto, ako som aj ja. Pýtal som sa na to priateľov a kňazov a oni mi odpovedali, že áno. Tak som začal o svojom povolaní uvažovať vážnejšie, postupne, najprv som sa rozprával s otcom, ktorý to neprijal, pretože to nebolo to, čo odo mňa očakával.

Potom som to vysvetlil svojmu farárovi, neskôr riaditeľovi pre povolania v diecéze a nakoniec biskupovi..... Vďaka Bohu som vstúpil do seminára a môj otec to v tých dňoch prijal s radosťou.

Som veľmi vďačný všetkým, ktorí nás rôznymi spôsobmi podporujú v našom kňazskom povolaní, pretože v nich a spolu s nimi sa o nás stará Boh.... Aká je to radosť slúžiť našim bratom a sestrám, kým žijeme! Odmena v nebi je nesmierna. Modlím sa za vás. Ďakujem vám. ????????