Chiara Lubichová a Ježiš štvrtého slova

Chiara je nenahraditeľným zdrojom informácií v týchto ťažkých časoch, keď sa mnohí kresťania cítia skľúčení, pretože sú menšinou uprostred pluralitnej a zložitej spoločnosti, ktorá akoby žila chrbtom k Bohu.

Význam Chiarových textov

Títo kresťania sa cítia opustení a nostalgicky spomínajú na minulé, údajne idylické časy, ktoré nezažili. Prepadá ich smútok a podobajú sa sklonenej žene z evanjelia (Lk 13, 10-17), ktorá nedokáže zdvihnúť hlavu k nebu. Títo kresťania, ktorí potrebujú získať späť svoje radosť, ktorú nám prináša KristusBolo by dobré, keby sa prehĺbili a rozjímali nad textami Chiary, ženy, ktorá bola vždy pozorná na vnuknutia Ducha Svätého. Veľmi dobre vedela, že sila kresťana je vždy požičaná, pretože naša slabosť sa v Kristovi stáva silou.

Chiara a postava Krista

Jeden z mojich najobľúbenejších textov Chiary Lubichovej je článok, ktorý napísala pre agentúru Zenit na Veľký piatok 2000. V tom čase mala osemdesiat rokov, hoci ju mohla napísať na začiatku svojej duchovnej cesty, pretože tu nachádzame jeden z najcharakteristickejších znakov jej duchovnosti: meditácia o opustenom Ježišovi.

En contraste con las expectativas de esos cristianos apegados a la supuesta seguridad vivida en otros tiempos, Chiara presenta la figura de un Cristo despojado en la cruz de su divinidad para unirse todavía más al hombre, para experimentar Él también la angustia y el desamparo del ser humano e en algunos momentos de su vida. Tal es el sentido de la cuarta palabra pronunciada en la cruz, “¡Dios mío, Dios mío! ¿Por qué me has abandonado?” (Mt 27, 47).

Chiara a zranení života

Raz som čítal vysvetlenie, ktoré ma vôbec nepresvedčilo: Ježiš sa začal modliť žalm, ktorý obsahoval tieto slová, a jeho vyčerpanie mu zabránilo pokračovať v modlitbe. Je možné, že Ježiš sa mohol modliť tento žalm, ale faktom je, že jeho slová jasne vyjadrujú to, čo v tej chvíli cítil. Po stáročia sa tomuto štvrtému slovu nevenovala dostatočná pozornosť, možno preto, že si ho niektorí predstavovali ako otázku, na ktorú sa nedá odpovedať.

Na druhej strane my veriaci vieme, ako nám pripomína Chiara, že Otec vzkriesil a povýšil svojho Syna naveky. V tejto súvislosti tiež zdôrazňuje: "V ňom bola zrušená láska, zhaslo svetlo, umlčaná múdrosť. Boli sme oddelení od Otca. Syn, v ktorom sme sa všetci našli, musel zakúsiť odlúčenie od Otca. Musel zažiť Božie opustenie, aby sme sa my už necítili opustení".

Nádej pri Kristových nohách

Chiara ve en ese Jesús que grita su abandono a muchas personas que sufren en lo físico como ciegos, mudos o sordos, pero también percibe a los que sufren en su espíritu: los desilusionados, los traicionados, los miedosos, los tímidos, los desorientados… Estos últimos son los heridos de la vida, una expresión utilizada en algunas ocasiones por san Juan Pablo II, y que no hace mucho contemplé como rótulo de una sección en una librería de Lourdes. Pienso que los enfermos del espíritu son mucho más numerosos que los otros, pues en una sociedad poco solidaria son infinidad las personas que viven en la soledad y el desamparo.

Ježiš je v nich opustený, pretože, ako hovorí Chiara: "Ježiš je v nich opustený.Môžeme ho vidieť v každom trpiacom bratovi. Keď sa priblížime k tým, ktorí sa mu podobajú, môžeme im hovoriť o opustenom Ježišovi.".

Trpiacim sa vnucuje myšlienka, že ich život je neúspešný a že nič nemá cenu. Ale Ježiš trpel oveľa viac ako všetci. Chiara nám pripomína, že za všetkými bolestnými stránkami života sa skrýva Kristova tvár. Mohli by sme dodať, že je to konkrétna tvár s identitou, aj keď má veľmi rozmanité stvárnenia, a ak je rozpoznateľná jeho tvár, musí byť rozpoznateľná aj tvár našich bratov a sestier, pretože, ako zdôrazňuje Chiara, každý z nich je On.

Našou úlohou je premeniť bolesť na lásku, čo sa zdá byť ľudsky nemožné, ale umožní nám to sila a ďalšie dary Kristovho Ducha..

Chiara a jej vízia mladosti

Evokácia opustenia ukrižovaného Krista ma vedie k spojeniu Chiary s Olivierom Clémentom, známym francúzskym pravoslávnym teológom. Obaja veľmi obdivovali patriarchu Atenagora a mali niekoľko osobných stretnutí, ktoré zaznamenali vo svojich spisoch. Tvárou v tvár vtedajším politickým a spoločenským búrkam, ako bol Máj '68, nebol Atenagoras pesimistický ani nostalgický za údajne lepšou minulosťou a ubezpečil Clémenta, že títo mladí protestujúci ho inšpirovali súcitom. Aj keď si to neuvedomujú, sú to úplne opustení mladí ľudia a ich plač je stále plačom sirôt. Patriarcha, veľký znalec ľudskosti, považuje študentskú vzburu za volanie o pomoc. Clément zasa zdôrazňuje, že napriek zdanlivému triumfu nihilizmu je v protestnom hnutí, ktoré sa vyhlasuje za dediča Marxa, Nietzscheho a Freuda, veľká prázdnota.

Autentický kresťanský ekumenizmus

Creen, como tantos otros, en la transformación de las estructuras, o a lo mejor ni siquiera en eso, aunque no se dan cuenta de que la única revolución creativa en la historia es la que nace de la transformación de los corazones. Por su parte, Chiara Lubich, testigo de una época turbulenta en la que Cristo es nuevamente abandonado y sustituido por utopías sin esperanza, encuentra en Atenágoras el corazón de un padre, un espíritu juvenil lleno de fe y esperanza. No le califica de hermano separado, una expresión muy frecuente en la época del posconcilio, pues tiene el convencimiento de pertenecer a una misma casa, a una misma familia. Este es el auténtico ecumenismo, en el que las diferencias han perdido su color gracias al sol de la caridad. Tanto es así que el grito de Jesús abandonado en la cruz está necesariamente dirigido a todos los cristianos sin excepción. El encuentro con Jesús abandonado, presente en tantos hermanos a los que no podemos dejar solos, es un buen ejemplo de ecumenismo.