Ako profesionál, ktorý učil na strednej škole, si Carlos uvedomil, že mu v živote niečo chýba. "Stále naliehal a nakoniec som so strachom povedal Bohu áno a je to najväčšie dobrodružstvo, ktoré mi Boh dal," hovorí tento seminarista venezuelskej cirkvi.
Rektor seminára tejto diecézy venezuelskej cirkvi, ktorý mal 33 rokov a už osem rokov bol kňazom, odpovedal: "Vďaka Bohu, že vám dovolil žiť, vyštudovať, pracovať, zažiť svet a uvedomiť si, že jedna vec je dôležitá, povedať áno Pánovi." Carlos vyštudoval pedagogiku a pred vstupom do seminára bol stredoškolským učiteľom predmetov ako matematika, fyzika a technické kreslenie.
V tomto rozhovore nám hovorí o svojom povolaní, vplyve svojej rodiny a evanjelizácii Cirkvi vo Venezuele. V súčasnosti žije v Bidasoa desať seminaristov zo štyroch venezuelských diecéz (Margarita, El Vigía-San Carlos, Punto Fijo a Cabimas).
- Ďakujeme ti, Carlos, že si sa s nami podelil o svoje svedectvo. Povedal si mi, že tvoja rodina ťa podporovala v rozhodnutí zanechať všetko a stať sa kňazom.
Som druhý z troch súrodencov. Môj otec Carlos je účtovník a univerzitný profesor na dôchodku a moja matka Edith, úradníčka v univerzitnom inštitúte, je už na dôchodku. Keď som im povedal, že všetko opúšťam a že sa chystám začať seminárny proces, podporili ma. Vďaka Bohu, moji rodičia vždy chceli vidieť mňa a mojich súrodencov šťastných, hoci sa trochu báli, že robím chybu. Môj otec mi len povedal: "Ak je to tvoje rozhodnutie a je to to, čo chceš pre svoj život, vedz, že tu budeme vždy, aby sme ťa podporili vo všetkom, čo chceš robiť".
- A navyše, odkedy si v seminári, tvoji rodičia zvýšili svoju zbožnosť.
V tom čase moji rodičia nechodili často na svätú omšu, len občas. Keď však vstúpili do seminára, začali chodiť na omšu častejšie a chodia na ňu dodnes. Môžem povedať, že Pán ma pripravuje na to, aby som sa stal kňazom, zaujíma moje miesto v priestore, ktorý som doma zanechal, a prejavuje svoju lásku tým, ktorí s láskou dali syna Cirkvi vo Venezuele.
- Viera tvojej starej mamy a jej príklad mali silný vplyv aj na tvoje rozlišovanie povolania.
Myslím, že moja babička Aida bola druhým Božím nástrojom, aby som spoznala jeho cesty. Nikdy ma nenútila, aby som s ňou chodil do kostola, ale ako dieťa som ju videl, ako odchádza sama, a to ma znepokojovalo. Tak som ju začala sprevádzať, bez toho, aby som vedela, že mi Boh takto ukazuje cestu, ako objaviť jeho lásku.
Vzťah medzi babičkou a vnukom rástol, pretože v dňoch, keď nemohla ísť kvôli zlému zdravotnému stavu, keď ma nadšene videla, hovorila mi: Carlos Alberto, ak chceš ísť, choď, poďme spolu, pretože teraz som to ja, kto ťa chce sprevádzať. Vďaka tomu, že som babičku sprevádzal na svätej omši, ma skupina mladých ľudí pozvala do svojej skupiny a postupne som zistil, aké je úžasné slúžiť Pánovi.
- Máš 36 rokov, pracoval si ako učiteľ, poznáš starosti mladých ľudí, aký má byť podľa teba kňaz 21. storočia, aby mohol slúžiť Pánovi v tomto veku?
Musím povedať, že každý z troch farárov, ktorých som poznal od prvého svätého prijímania v roku 1998 až do roku 2014, keď som vstúpil do seminára, bol kľúčový v mojom procese povolania. Boli to otcovia, ktorí ma učili, vychovávali, opravovali a sprevádzali so všetkou láskou sveta vo farnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v diecéze Cabimas, Cirkvi vo Venezuele. Dali mi veľký príklad. Preto si myslím, že kňaz by mal byť človek, ktorý s vedomím, že nie je dokonalý, každý deň prosí Boha o milosť byť jeho nástrojom. Aby učil ľudí správnemu učeniu Cirkvi, aby ich vychovával k zjavenej pravde, aby ich opravoval, keď je to potrebné, s jediným cieľom - dať Bohu to najlepšie zo seba, aby ich sprevádzal v každej skúsenosti a aby v jeho konaní nikdy nechýbala modlitba ako priame spojenie medzi človekom a Bohom.
A tiež aby som mohol pomáhať rozlišovať a byť príkladom šťastného, radostného človeka, ktorý svojimi skutkami dokazuje, že zanechať všetko pre Pána je skvelé životné rozhodnutie.
- Aké boli vaše prvé roky v seminári vo Venezuele?
Vo Venezuele som mal možnosť absolvovať prípravný rok v seminári El Buen Pastor v mojej diecéze venezuelskej cirkvi a potom tri roky vo Veľkom seminári svätého Tomáša Akvinského v susednej arcidiecéze. Každý z týchto rokov poznačil môj život. Uchovávam si skvelé spomienky, chvíle prekonaných ťažkostí, učenia a príklady kňazov, ktorí svojím konaním ukázali, že Pán nás volá každý deň. V každom z tých rokov nechýbali znamenia, že Pán chce niečo od toho, že som taký, aký som.
Boh bol taký veľký, že ma vzal z mojej krajiny na iný kontinent, aby som pokračoval v tréningu. Realita mojej krajiny nie je pre nikoho tajomstvom, robiť všetko pre to, aby som sem prišiel, znamenalo, že som si myslel, že to bude nemožné, hoci nechýbali ani chvíle zúfalstva. Boh však vždy prejavuje svoju dobrotu a ja som ako zázrakom vyhovel a v krátkom čase som získal všetky potrebné dokumenty. To ma vedie k presvedčeniu, že Boh chcel, aby som pokračoval v Medzinárodný seminár Bidasoa, kde v každom okamihu môžem vidieť katolíckosť Cirkvi, zdieľať sa s bratmi a sestrami z mnohých častí sveta, navzájom si pomáhať a radiť, vysvetľovať si detaily, ktoré som sa musel sám naučiť, a spoločne objavovať, že o tom je Cirkev.
- Venezuela stále prechádza citlivou situáciou, hoci teraz má možno viac slobody ako naši nikaragujskí bratia. Je ťažké byť katolíkom vo Venezuele?
Ťažkosti nikdy nezmiznú v Cirkvi vo Venezuele, ani v Nikarague, ani nikde inde na svete; sú súčasťou ľudského života. Nad všetkými ťažkosťami však vládne láska, čo nás vedie k tomu, aby sme sa naučili stáť pevne v nešťastí i v prosperite. V celých dejinách spásy až po naše dni sa vždy vyskytovali ťažkosti, ktoré ľudia s Božou pomocou prekonávali.
Hoci je ťažké byť katolíkom vo Venezuele, motivuje nás, aby sme videli, že farnosti sú plné dospelých, mladých ľudí a detí, ktorí túžia po Bohu, ktorí v ňom objavujú silu pokračovať, ktorí v určitých chvíľach, uprostred nebezpečenstiev, vychádzajú do ulíc, aby sa podelili o Božie slovo, plniac misijný mandát, s jediným cieľom, aby prostredníctvom nich iní objavili Božiu lásku.
To všetko ma motivuje k tomu, aby som sa naďalej pripravoval na návrat, aby som pomáhal a podporoval svoju krajinu a bol jej nástrojom, aby sa dostala na miesta, kam sa ešte nedostala.
- Akí sú mladí ľudia vo Venezuele? Ako sa im dá odovzdať katolícka viera pri takej sekularizácii a vplyve protestantizmu?
Mladí ľudia sú v dobrom slova zmysle búrliváci, ktorí keď zistia, že Cirkev vo Venezuele je miestom, kde môžu rásť, učiť sa a milovať, vedú ich k vymýšľaniu prostriedkov evanjelizácie, ktoré sú v súlade s tým, čo Cirkev žiada, aby pozývala ľudí na stretnutie s Bohom.
Mnohí z týchto mladých ľudí opustili krajinu kvôli ekonomickým potrebám, ale prekvapivo je tu viditeľná štafetová generácia. Tí, ktorí boli deťmi, keď som prišiel do Španielska, sú teraz tínedžeri pripravení odovzdať všetko pre Boha, nasledujúc príklad tých, ktorých videli ako deti.
Nie sme slobodní od sekularizácie a protestantizmu, ale napriek tomu nás Boh naďalej volá. Mladí ľudia sa naďalej integrujú a pozývajú ďalších mladých ľudí. Napriek toľkým problémom sa Boh naďalej prejavuje a pozýva nás, aby sme jeho lásku zaniesli do každého kúta každej diecézy venezuelskej Cirkvi.
Marta Santín
Novinár špecializujúci sa na náboženské informácie.
