Vo svojom homília v Bazilike svätého PetraPápež pripomenul iniciatívu Božieho slova pri stvorení sveta a jeho lásku, keď si nás vyvolil v Kristovi, svojom večnom Slove. Ak nám v Starom zákone Boh hovoril prostredníctvom prorokov, v plnosti času sa toto slovo naplnilo: už nie je prísľubom, ale stalo sa skutočnosťou (porov. Lk 4, 21). Teraz "mocou Ducha Svätého prebýva medzi nami a chce nás urobiť svojím príbytkom, naplniť naše očakávania a uzdraviť naše rany".
Podobne ako tí Židia, ktorí ho kontemplovali v nazaretskej synagóge a upierali naň svoje oči (porov. Lk 4, 20), aj my by sme mali byť schopní pochopiť radikálnu novosť tohto Slova, ktoré je Kristus. František navrhuje, aby sme v ňom uvažovali o dvoch aspektoch, ktoré sú navzájom prepojené: "Slovo zjavuje Boha a Slovo nás vedie k človeku. Ona je v centre, zjavuje Boha a vedie nás k človeku".
Po prvé, Slovo zjavuje Boha. "Odhaľuje nám Božiu tvár ako toho, kto sa stará o našu biedu a stará sa o náš osud.". Nie ako tyran zavretý v nebi, ani ako chladný, ľahostajný a nevzrušený pozorovateľ, neutrálny a ľahostajný boh. On je "Boh s nami", Slovo, ktoré sa stalo telom, ktoré sa stavia na našu stranu, angažuje sa a angažuje sa v našej bolesti, je "milujúci Duch" človeka.
Ako kvalifikovaný hovorca tohto slova v Cirkvi sa František obracia na svojich poslucháčov, na každého z nás, osobne:
"On je blízky, súcitný a nežný BohChce ťa zbaviť bremien, ktoré ťa drvia, chce zahriať chlad tvojich zím, chce osvetliť tvoje temné dni, chce podporiť tvoje neisté kroky. A robí to svojím Slovom, ktorým k vám hovorí, aby ste sa vrátili k roznietiť nádej uprostred popola tvojich obáv, aby si opäť našiel radosť. v labyrintoch tvojich trápení, aby naplnil nádejou horkosť tvojej samoty. Núti ťa kráčať nie labyrintom, ale po ceste, aby si sa s ním stretával každý deň."
A preto sa nás František pýta, či nosíme v srdci a odovzdávame v Cirkvi tento pravý "obraz" Boha, zabalené do dôvery, milosrdenstva a radosti viery. Alebo naopak, ak ho vnímame a ukazujeme prísnym spôsobom, zahaleného strachom, ako falošnú modlu, ktorá nepomáha ani nám, ani nikomu inému.
"Božie slovo nie je mŕtva litera, ale duch a život."
Po druhé, Slovo nás vedie k človeku. Keď pochopíme, že Boh je súcitný a milosrdný, prekonáme pokušenie chladnej, vonkajšej religiozity, ktorá sa nedotýka života a nepremieňa ho. "Slovo nás nabáda, aby sme vyšli zo seba, aby sme sa vydali v ústrety bratom a sestrám s jedinou pokornou silou Božej oslobodzujúcej lásky."
Toto Ježiš urobil a povedal v synagóge v Nazarete, keď zjavil, že "je poslaný, aby vyšiel v ústrety chudobným - čo sme my všetci - a oslobodil ich". Neprišiel nám dať súbor pravidiel, ale oslobodiť nás od reťazí, ktoré väznia naše duše.. "Týmto spôsobom nám odhaľuje, čo je bohoslužba, ktorá sa Bohu najviac páči: starať sa o blížneho".
Preto sa Božie slovo stavia proti strnulosti: "Strnulosť nás nemení, iba nás skrýva, Božie slovo nás mení". Preniká do duše ako meč (porov. Hebr 4, 12): na jednej strane nás utešuje, zjavuje nám Božiu tvár, na druhej strane nás provokuje a otriasa, ukazuje nám naše rozpory a dostáva nás do krízy. "Nenecháva nás v pokoji, ak cenu za tento pokoj platí svet zmietaný nespravodlivosťou a hladom, a tí, ktorí trpia následkami, sú vždy najslabší (...) Slovo stavia do krízy tie naše ospravedlnenia, ktoré vždy robia to, čo nefunguje, závislým od druhého alebo od iných".
Pápež nehovorí o teóriách: "Koľko bolesti cítime, keď vidíme našich bratov a sestry, ako umierajú na mori, pretože im nie je dovolené vystúpiť na breh."
Ďalej zabodáva meč do duše: "Božie slovo nás pozýva, aby sme vyšli na povrch, neskrývali sa za zložitosť problémov, za "nedá sa nič robiť" alebo "čo môžem robiť" alebo "je to ich problém alebo jeho". Vyzýva nás, aby sme konali, aby sme spojili uctievanie Boha a starostlivosť o človeka".
Okrem strnulosti, ktorá je pre Františka typická pre moderný pelagianizmus, sa proti Božiemu slovu stavia aj každá "anjelská" alebo oduševnená "spiritualita", typická pre neognostické hnutia. Pápež to opisuje názorne: "Spiritualita, ktorá nás stavia 'na obežnú dráhu' bez toho, aby sme sa starali o svojich bratov a sestry".
Na druhej strane: "Slovo, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1, 14), sa chce v nás vteliť. Neodďaľuje nás od života, ale uvádza nás do života, do každodenných situácií, do počúvania utrpenia našich bratov a sestier, do kriku chudobných, do násilia a nespravodlivosti, ktoré zraňujú spoločnosť a planétu, aby sme neboli ľahostajnými kresťanmi, ale pracujúcimi kresťanmi, tvorivými kresťanmi, prorockými kresťanmi."
Božie slovo nie je mŕtva litera, ale duch a život. Citujúc Madeleine Delbrêlovú (francúzsku mystičku, ktorá pôsobila v robotníckom prostredí v Paríži, zomrela v roku 1964 a v súčasnosti je v procese blahorečenia), František hovorí, že "podmienky na počúvanie Božieho slova sú podmienky nášho "dnes": okolnosti nášho každodenného života a potreby našich blížnych" (La alegría de creer, Santander 1997, 242-243).
To všetko nás zaväzuje, zdôrazňuje pápež, aby sme v prvom rade postavili Božie slovo do centra pastorácie, počúvali ho a odtiaľ počúvali a venovali sa potrebám druhých.
Ramiro Pellitero Iglesias
Profesor pastorálnej teológie
Teologická fakulta
Navarrská univerzita
Publikované v časopise "Cirkev a nová evanjelizácia".