V tomto rozhovore nám rozprávajú o význame pútí v ich živote a o tom, ako ich Pán viedol na ceste stať sa kňazmi.
Vianney sa narodila 28. augusta 2000 v Poitiers vo Francúzsku a v súčasnosti študuje teológiu v prvom ročníku bakalárskeho štúdia.
Vianney (V): Presne tak! Mám 23 rokov a som prvý zo štyroch súrodencov. Vyrastali sme v rodine, kde nechýbali nedeľné bohoslužby, a som vďačný svojim rodičom, že mi vieru odovzdali už v detstve. Vždy som bol zvedavý na náboženstvo a formácia ma vychovávala na rôznych letných táboroch, ktoré som absolvoval s Legionári Krista a Františkáni.
Keď som však dospel do puberty, školské prostredie a priateľstvá neboli priaznivé pre môj vzťah s Pánom, ktorý som odložil.
Jeho brat, Emmanuel-Marie sa narodil 21. decembra 2002 v Poitiers a je v druhom ročníku prvého cyklu filozofie, tzv. propedeutiky, aby mohol pokračovať v štúdiu teológie, formácie, ktorú potrebuje každý seminarista.
Emmanuel-Marie (E): Áno, ako povedal Vianney, vyrastali sme v kresťanskej rodine, ktorá nám dala milosť, že sme boli pokrstení ako deti. V našej rodine sme každú nedeľu chodili na svätú omšu, bolo to naše určenie viery. Pán ma viedol na tejto ceste a musím povedať, že otec a matka zohrali dôležitú úlohu pri rozvoji mojej osobnej viery a vzťahu s Ježišom.
K prvému svätému prijímaniu som pristúpil v ôsmich rokoch a v našom dome sme sa modlili ruženec a často sme sa rozprávali o viere. Musím však povedať, že osobné stretnutie s Pánom som ešte nezažil.
Keď som bol mladý, ako rodina sme sa vybrali na púť do Medžugoria. a tam som pocítil najmä prítomnosť Panny Márie. Ale keď som sa vrátil, keď som mal asi 12-13 rokov, ponoril som sa do sveta, do hudby a večierkov. Čoskoro som opustil svoj vzťah s Pánom a nechal som sa unášať svetom.
Stále som túžil prijať konfirmáciu a celý ten čas som hľadal sám seba, takže som akoby hral dvojitú úlohu, doma som bol sám sebou, mal som vzťah s Ježišom, zaujímal som sa o vieru, a keď som bol na strednej škole, bol som opäť vo svete. Začal som chodiť na omšu zo zvyku a stávalo sa to pre mňa čoraz väčšou obetou.
V: Absolútne. Až do mojich 18 rokov mi veľmi pomáhali rôzne púte do mariánskych svätýň, ktoré mi poskytovali "palivo" na celý rok uprostred toľkých starostí a rozptýlenia. Povolanie stať sa kňazom však vo mne rástlo od 13 rokov, keď do školy prišiel človek z väzenskej služby.
Toto stretnutie ma zasiahlo, pretože som videl krásu prinášania evanjeliového posolstva tým, ktorí už nemali nádej, horizont ani zmysel života. Tiež som si položil otázku, čo by som chcel robiť so svojím životom.
Keď som v 17 rokoch nastúpila na univerzitu, ocitla som sa sama v novom meste. Nájsť si nových priateľov nebolo ľahké a atmosféra večierkov mi už nevyhovovala. V tom roku som našiel útechu v modlitbe a sviatostnom živote, ktorý som prežíval oveľa intenzívnejšie.
E: To isté platí aj pre mňa... Dôležitým momentom v mojom dospievaní, ktorý ma veľmi poznačil, bolo, keď som prvýkrát išiel do festival mládeže v Medžugorívo veku 13 rokov. Počas týždňa som prežíval program festivalu, sväté omše, konferencie a to, čo ma počas festivalu zvlášť poznačilo, boli dojímavé svedectvá, skutočné zázraky Božieho milosrdenstva, najmä sila modlitby ruženca.
Vtedy sa Pán dotkol môjho srdca a vložil do mňa toto semienko, ktorému dovolil postupne vyklíčiť. Potom som sa však vrátil do sveta a nasledoval rok trvajúci boj so svetom, večierkami, alkoholom..., a na druhej strane môj vzťah s Pánom.
Nasledujúci rok, keď som mal 14 rokov, som sa vrátil na festival a Ježiš opäť priniesol semeno, ktoré do mňa vložil. Musím však povedať, že som nikdy nepomyslel na to, že by som kňazNemal som na to ani nápad, ani chuť.
Tieto chvíle strávené tam boli pre mňa zdrojom pokoja a radosti, ale čoskoro, keď som sa vrátil domov, som to všetko vzdal pre nedostatok túžby. Už som sa nemodlil, už som nechodil na nedeľné omše.
Napokon, povolanie bolo povolaním medzi mnohými ťažkosťami.
VÁno, a predsa to volanie byť kňazom bolo čoraz silnejšie. Ale musel som ho rozoznať uprostred všetkého hluku sveta. A tak som sa na konci prvého ročníka strednej školy rozhodol stráviť celý mesiac so svojou krstnou mamou, ktorá je mníškou v komunite blahoslavenstiev. Vždy bola pre mňa vzorom a referenciou v mojom duchovnom živote.
Chcel som nájsť odpoveď na túto intuíciu, ktorá vo mne rástla, že chcem odovzdať svoj život Pánovi a stať sa kňazom. Po tomto období rozlišovania som sa rozhodol zanechať univerzitné štúdium a vstúpiť do seminára. Potom som spoznal spoločenstvo diela veľkňaza Ježiša ku ktorej patrím.
E: No pre mňa boli veľkým impulzom mladí ľudia, ktorých som videl na púťach, v letných táboroch, na festivaloch... A samozrejme, môj brat!
Po ceste s rodinou som sa ako 16-ročná prvýkrát vybrala do Medžugoria sama, na festival mládeže. A práve v tej chvíli môjho dospievania vo mne Pán vzbudil túto modlitbu: "Urob ma svojím služobníkom". Pamätám si, že keď som stál pred Najsvätejšou sviatosťou a prijímal som, opakoval som túto modlitbu, ktorá ma sprevádzala, ktorá vo mne rástla.
Myslím, že v tej chvíli do mňa Ježiš vložil túžbu viac sa mu odovzdať, a cítila som to na sebe s mojimi priateľmi, viac som sa modlila, častejšie som chodila na svätú omšu, niekedy počas týždňa na adoráciu. To stretnutie s Ježišom osamote v Medžugorí naozaj zmenilo moje srdce. A predsa som sa bála... Bála som sa, že ma Pán povolá ku kňazstvu a ja sa budem musieť vzdať manželstva, aby som mala život, ktorý je "môj", povedzme....
Mal som 16 rokov a bol som v poslednom ročníku maturity, v poslednom ročníku, keď som mal premýšľať o svojej budúcnosti. A chcela som sa venovať marketingu a móde.
Ale tvoj brat vstúpil do diela veľkňaza Ježiša a niečo sa v tebe zmenilo....
E: Presne tak. V tom istom roku môj starší brat vstúpil do Diela Ježiša Veľkňaza a rozhodol sa vstúpiť do seminára. Jeho rozhodnutie sa ma veľmi dotklo a bol som za neho veľmi šťastný. A hoci som ho nemal doma so sebou, vždy, keď som mu zavolal a mal otázky o Bohu, odpovedal mi a pomáhal mi v každodennom živote prostredníctvom modlitby.
Pamätám si, ako som v tom čase išiel jeden decembrový deň na svätú omšu. Keď som vstúpil do kaplnky, pozrel som na Ježiša a povedal som mu: "Čo pre mňa naozaj chceš, čo chceš, aby som urobil so svojím životom?". Túto prosbu som vyslovil s veľkou intenzitou a nič, žiadna odpoveď v mojom srdci.
Začala sa však omša a keď kňaz zdvihol hostiu a povedal slová Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydá, cítil som v srdci, že mi Ježiš hovorí: Tvoja odpoveď je pred tebou, a videl som, že kňaz drží hostiu. V tej chvíli, takej intenzívnej, ale nemožnej opísať ani tými najkrajšími slovami, som v srdci cítil, že ma Ježiš volá, aby som sa stal kňazom, akoby mi vnútorne hovoril: Chcel by som, aby si sa mi úplne odovzdal, ale si slobodný. Bol to pre mňa nový pocit, nová túžba.
Pamätám si, že keď sme odchádzali, v aute som povedal otcovi: "Buď dostanem liek, alebo nič". V nasledujúcich mesiacoch bola kvôli Covidu uzavretá, takže som sa mohol viac modliť doma, ale bol som ochudobnený o svätú omšu, čo bolo pre mňa veľkou bolesťou.
Keďže som bol spojený s františkánmi cez letné tábory, uvažoval som o vstupe do ich rádu, a tak som prosil Ježiša, aby ma viedol do seminára. Povedal som mu, že najdôležitejšie je, aby som pri vstupe do seminára cítil radosť a pokoj, aby som vedel, že je to jeho vôľa. A po niekoľkých mesiacoch som vstúpil do Diela Ježiša Veľkňaza, kde už bol môj brat.
S rozhodnutím začať rehoľný život prišla pre oboch bratov aj formácia v Ríme.
V: Po propedeutickom období som začal študovať filozofiu na Univerzita Pápežská univerzita Svätého kríža. V októbri 2023 som začal navštevovať prvý ročník teológie. Som veľmi rád, že môžem študovať na Svätom Kríži, kde si môžem prehĺbiť štúdium teológie vďaka pomoci našich dobrodincov z Nadácia CARF.
E: Aj ja som naozaj veľmi šťastný! Do Ríma som pricestoval 9. septembra 2020. Pred nástupom na Univerzitu Svätého kríža som absolvovala dva roky propedeutického štúdia, kde som tento rok začala druhý ročník filozofie.
Spolu s mojím bratom by sme sa chceli poďakovať všetkým našim drahým dobrodincom Nadácie CARF, pretože vďaka ich daryMy seminaristi môžeme podporovať svoje štúdium, aby sme sa raz stali kňazmi. Každý deň vás máme v modlitbách na vaše úmysly a ďakujeme vám.
Gerardo Ferrara
Absolvent histórie a politológie so špecializáciou na Blízky východ.
Zodpovedá za študentov Pápežskej univerzity Svätého kríža v Ríme.
