Ďakujem Bohu za to, že som kresťan, a za vieru, ktorú mi moja rodina odovzdala jednoduchým spôsobom. Pochádzam z domorodých koreňov. Moji rodičia sú kečuánskeho pôvodu. Moja matka pochádza z provincie medzi Potosí a Chuquisaca a môj otec zo Sucre. Kvôli rodinnej situácii sa moji rodičia museli presťahovať z vidieka do mesta a tam sa aj zoznámili.
Začali sa venovať jednoduchému remeslu, pretože nemohli chodiť do školy. Otec sa vyučil za krajčíra a matka pracovala ako upratovačka.
Ekonomická situácia mojich rodičov a mojich štyroch súrodencov nebola jednoduchá. Som najmladší. Moja rodina dodnes nemá vlastný dom, hoci moji starší súrodenci vyštudovali a mohli si založiť vlastné rodiny. To je niečo, čo môj otec vidí z neba, keďže zomrel pred dvoma rokmi.
Keď som mal 13 rokov, iniciatívne som sa pripravil na prvé sväté prijímanie. Katechéza mi pomohla viac objaviť Pána a tak som sa zblížil s farnosťou, kde sme chodili na omše do centra mesta. Vo voľnom čase som spolupracoval s kňazmi v priestore zvanom oratórium, čo bola zároveň aktivita osobnej a komunitnej rekreácie.
Po dvoch rokoch som sa tejto farskej činnosti vzdal kvôli požiadavkám doma, ale Cítil som veľkú prázdnotu. Potreboval som byť blízko komunitného života cirkvi. Tak som sa zorganizoval a začal som chodiť do farnosti v susedstve. Kňaz ma hneď vymenoval za katechétu pre deti na prvé sväté prijímanie a za ministranta.
Táto mladá etapa bola pre mňa veľmi príjemná, aj keď som si musela dobre zorganizovať voľný čas a povinnosti doma. Neskôr som tieto farské úlohy opustil pre povinnosti na strednej škole a predvojenskú službu.
"Keď som mal 13 rokov, iniciatívne som sa pripravil na prvé sväté prijímanie. Katechéza mi pomohla viac objaviť Pána a tak som sa priblížil k farnosti".
Iván Bravo Calvimontes je diecézny kňaz z La Pazu v Bolívii. Za kňaza bol vysvätený 12. mája 2011. Má 37 rokov a pochádza z rodiny s domorodými koreňmi. Už desať rokov je farárom vo farnosti, kde žijú pôvodní obyvatelia kmeňa Aymara a periférnych oblastí.
Keď som skončil školu, uvažoval som o rôznych univerzitných povolaniach v sociálnej oblasti, aby som bol užitočný pre ľudstvo a spoločnosť. Aj moji rodičia ma povzbudzovali, aby som sa stal profesionálom v tejto oblasti, pretože vo mne videli schopnosti a kvality, a tak som sa mohol dostať z chudoby.
Ale vo mne bolo niečo iné, pretože som sa chcel naučiť o živote vo formačnom dome, aby som sa stal kňazom. Tak som sa pýtal a oni ma nasmerovali na cestu so službou povolaní v mojej farnosti.
Keď som doma všetkým povedal o svojom povolaní, zostali bez slov. Neočakávali, že vstúpim do seminára. Moje rozhodnutie však bolo slobodné a vedomé, hoci nemôžem poprieť, že mi bolo ľúto opustiť rodinu a svoje osobné plány.
Odvahu mi však dodalo niečo väčšie, než je moja sila. V deň, keď som odchádzal z domu, si uvedomovali, že je to z mojej strany veľmi zrelý krok, rozhodnutie, ktoré prijali, pretože si uvedomovali, že je to z mojej strany veľmi zrelý krok. aby sme my, deti, boli šťastné v rozlišovaní povolania pre život.
V kňazskej formácii som sa stretol s kňazmi Opus Dei, ktorí ma spovedali, povzbudzovali a sprevádzali. Po vysvätení za diakona som bol pozvaný do kňazských krúžkov, kde som sa cítil veľmi dobre, a tak som spoznal svätého Josemaríu, ktorému som sa zveril v rôznych životných situáciách.
"Keď som doma hovoril o svojom povolaní, všetci zostali bez slov. Odvahu mi však dodalo niečo väčšie, než boli moje sily. V deň, keď som odišiel z domu, si uvedomovali, že je to z mojej strany veľmi zrelý krok, rozhodnutie, ktoré prijali, pretože si uvedomovali, že my synovia musíme byť šťastní v rozlišovaní povolania po celý život".
"Moja diecéza prežívala ťažké časy už dávno pred pandémiou. Z tohto dôvodu mnohí kňazi v jurisdikcii nemali možnosť pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu, a to nielen kvôli výmennému kurzu národnej meny za zahraničnú, ale aj kvôli spoločensko-politickej situácii v Bolívii, kde Cirkev stále čelí prenasledovaniu a klesá počet povolaní.
Nový arcibiskup sa však nevzdáva a usiluje sa o zvyšovanie kvalifikácie duchovných. Tak sme prijali možnosť študovať na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme, a to aj napriek zložitej situácii, ktorou naša miestna cirkev prechádza," hovorí D. Iván.
Za kňaza som bol vysvätený 12. mája 2011. V roku 2017 som bol pridelený ako farár do farnosti pôvodných obyvateľov Aymara a periférnych.
Naďalej som sa zúčastňoval na rekolekciách pre diecéznych kňazov, ktoré ponúkalo Dielo, a tak sa stalo, že v roku 2021, po desiatich rokoch mojej služby vo farnosti, mi môj biskup dal najavo, že potrebujem vyššie štúdium.
Od okamihu, keď sa táto možnosť otvorila, som všetko podriadil Božej vôli. Finančné náklady boli vysoké, pretože moja diecéza prežívala ťažké časy už dávno pred pandémiou.
Preto mnohí kňazi v jurisdikcii nemali túto možnosť, a to nielen kvôli kolísaniu národnej meny s cudzou menou, ale aj kvôli situácii Cirkev stále čelí prenasledovaniu a poklesu počtu povolaní.
Nový arcibiskup sa však nevzdáva a usiluje sa o zvyšovanie kvalifikácie duchovných. Tak sme prijali možnosť študovať na Pápežskej univerzite Svätého kríža napriek zložitej situácii našej miestnej cirkvi.
Nikdy predtým som neopustila svoju krajinu a všetko som musela robiť od začiatku, aby som sa mohla dostať k týmto štúdiám. Je to úžasné, pretože všetko je pre mňa nové. Z tohto dôvodu som veľmi vďačný Pánovi za dar štúdia na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme.
Viem len to, že mi otec Josemaría dovolil byť pri tom. tu. V tejto krásnej skúsenosti viery a života dávam zo seba to najlepšie. Na univerzite si uvedomujeme, že Pán je uprostred nás, pretože katolicita sa stáva hmatateľnou.Kňazi z Ameriky, Európy, Indie, Austrálie, Afriky.
Hovoríme o Bohu, žijeme pre neho a slávime v spoločenstve, prispôsobujeme sa Ježišovi v Dobrom pastierovi, aby sme posväcovali každodenný život. Vďaka Bohu a tým, ktorí nám umožňujú formovať sa a vracať sa do našich krajín s radosťou z evanjelia, byť poslaní ako učeníci a misionári.
S vďakou služobník v Kristovi a Márii.
