Aby účasť na svätej omši bola plná, vedomá a aktívna.
Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Sacrosanctum Concilium, č. 14 a 48.
Koreňom a centrom nášho duchovného života je Svätá obeta oltárna, jedna z najdôležitejších častí svätej omše. Svätý Josemaría Escriváústne aj písomne uviedol, že Eucharistia je stredobodom a koreňom života kresťana.
V Svätá omša Žijeme obetu Krista, ktorý sa raz navždy obetoval za nás všetkých na kríži. Táto obeta, ktorá je stredobodom nášho kresťanského života a vďakou, ktorú vzdávame Bohu za jeho veľkú lásku k nám, nie je ďalšou obetou, nie je to opakovanie. Je to tá istá Ježišova obeta, ktorá sa stala prítomnou.
Kresťanská omša má vo všeobecnosti dve základné časti:
Aby sme mohli využiť veľké duchovné ovocie, ktoré sa nám ako kresťanom dostáva prostredníctvom slávenia svätej omše, musíme toto slávenie poznať, rozumieť jeho gestám a symbolom, zúčastňovať sa na ňom s úctou.
Žiť kresťanskú vieru konkrétnym spôsobom znamená, že existujú momenty rodinná modlitbaSviatosti sú časom spoločného prežívania sviatostí, najmä počas nedeľnej svätej omše.
Do kostola prídeme radšej včas a pripravíme sa na slávenie najväčšieho tajomstva našej viery.
Úvodné obrady nás pripravujú na počúvanie slova a slávenie Eucharistie:
Na začiatok prvej časti omše sa pripravujeme vstupnou piesňou. Je to pieseň, ktorá nás všetkých spája, pretože na omšu prichádzame z rôznych miest, kultúr, vekových kategórií a spievame jedným hlasom, ako jedna rodina, Božia rodina na zemi, v spoločenstve s celou Cirkvou.
Hymnus zdôrazňuje slávnostný charakter osláv. Spoločne oslavujeme jeden z najväčších darov, ktoré nám Ježiš zanechal: Eucharistiu.
Niektorí pripisujú začlenenie vstupného spevu pápežovi Celestínovi I. (422-431). Hoci presný dátum jeho vzniku nie je známy, určite existoval už v 5. storočí.
Kňaz vstúpi, pobozká oltár a pozdraví všetkých prítomných znamením kríža. Začať v mene Otca i Syna i Ducha Svätého neznamená len spomenúť Božie meno, ale postaviť sa do jeho prítomnosti.
Je to vhodný čas na to, aby sme prosili Pána, aby nám pomohol prežívať svätú omšu s rovnakou čistotou, pokorou a oddanosťou, s akou ho prijala Panna Mária.
(...) Kňaz je tam, nie vo svojom mene, ale in nomine Ecclesiæv mene Cirkvi. Takto zastupuje všetkých veriacich a v mene všetkých dáva liturgický bozk Kristovi, ktorého symbolom je oltár. Táto úcta oltára sa vyjadruje tromi znakmi:
V Božej prítomnosti nás Cirkev vyzýva, aby sme s pokorou uznali, že sme hriešnici. Pokorne prosíme Pána o odpustenie všetkých našich chýb. Pred všetkými bratmi a sestrami pokorne uznávame, že sme hriešnici.
Dôležitým gestom je začať svätú omšu s čistým srdcom a dušou. Je to dobrý čas na to, aby sme si pripomenuli, kedy bola naša posledná spoveď. Ako kresťania musíme pristúpiť k tejto sviatosti, aby sme prijali Ježiša.
A aby sme vyjadrili túto túžbu a prosili Boha o odpustenie, použijeme slová slepca, ktorý počul, že Ježiš prechádza okolo, a pretože vedel, že sa nemôže sám uzdraviť, ale potrebuje Božiu pomoc, začal uprostred zástupu kričať: "Pane, zmiluj sa nado mnou". Preto sa s dôverou v Božie milosrdenstvo modlíme aj my: "Pane, zmiluj sa".
Chválime Boha a uznávame jeho svätosť, ako aj to, že ho potrebujeme. Gloria je ako výkrik nadšenia k Bohu, k celej Trojici.
V nedele a slávnosti sa modlíme tento hymnus, ktorý vystihuje hlavný zmysel kresťanského života: vzdávať Bohu slávu. Chváľte Boha nielen preto, že je dobrý, že nám pomáha alebo že nám dáva veci. Vzdajte mu slávu za to, kým je, pretože je Boh. Pomáha nám dobre sa orientovať a potvrdiť si, že najvyšším zmyslom nášho života je On.
Kolektív sa tak nazýva preto, lebo je to modlitba, ktorá zhromažďuje prosby všetkých. Robíme ich prostredníctvom Ježiša Krista, jediného Prostredníka, v spoločenstve Ducha Svätého, ktorý prijíma naše prosby a znovu sprítomňuje tajomstvo Trojice.
Kňaz vyzýva celé spoločenstvo, aby sa modlilo a predkladalo Bohu Otcovi prosby, ktoré Cirkev vznáša k nebu pri každom slávení svätej obety. "Ak sa dvaja z vás na zemi dohodnú, že budú o niečo prosiť, dostanete to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach". Mt 18, 19-20.s
"Omša sa skladá z dvoch častí: liturgie slova a liturgie Eucharistie, ktoré sú tak úzko spojené, že tvoria jeden bohoslužobný úkon." Rímsky misál, Všeobecná inštitúcia, 28
Prostredníctvom čítaní budeme počúvať priamo Boha, ktorý hovorí k nám, svojmu ľudu. Reagujeme spevom, meditáciou a modlitbou.
V prvom čítaní k nám Boh hovorí prostredníctvom skúseností svojich prorokov, v druhom čítaní prostredníctvom svojich apoštolov - a napokon v evanjeliu k nám hovorí priamo prostredníctvom svojho Syna Ježiša Krista.
Prvé čítanie, spravidla zo Starého zákona. Boh k nám hovorí prostredníctvom dejín izraelského ľudu a jeho prorokov.
Je dôležité o nich rozjímať, pretože týmito slovami Boh pripravoval svoj ľud na Kristov príchod. Pripravujú nás aj na počúvanie Ježiša, pretože prvé čítanie priamo súvisí s čítaným evanjeliom.
Responzóriový žalm je akoby rozšírením témy navrhnutej v prvom čítaní.
Vďaka žalmom sa učíme modliť, učíme sa hovoriť s Bohom, používať jeho slová, ktoré sa stali modlitbou. Slová, ktoré nám vkladá do úst, aby sme sa vedeli vyjadriť.
Počúvame kázanie prvých ľudí, ktorým Ježiš povedal: "Choďte a učte všetky národy... a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal" (Mt 28, 19-20). (Mt 28, 19-20).
Pochádza z Nového zákona. Môže to byť časť Skutkov apoštolov alebo listov, ktoré napísali prví apoštoli. Tiež z katolíckych listov, knihy Židom alebo Zjavenia Jána. Inými slovami, sú to spisy apoštolov,
Toto druhé čítanie nám pomáha spoznať, ako žili prví kresťania a ako vysvetľovali Ježišovo učenie ostatným. To nám pomáha lepšie spoznať a pochopiť, čo nás Ježiš učil.
Po druhom čítaní sa spieva Aleluja, čo je radostný hymnus pripomínajúci zmŕtvychvstanie alebo iný hymnus podľa požiadaviek liturgického obdobia.
Spev Aleluja nás disponuje k tomu, aby sme počúvali ohlasovanie Kristovho tajomstva. Na konci spievame: "Sláva tebe, Pane Ježišu".
V evanjeliu k nám hovorí sám Ježiš Kristus. Preto ho počúvame v stoji a kňaz ho po skončení ohlasovania pobozká. Potom nahlas oznámi, že Ježiš Kristus je medzi nami: Dominus vobiscum! Dominus vobiscum!
Gestá kňaza symbolizujú našu túžbu byť súčasťou pravdy evanjelia. Pánovo učenie nám je sprostredkované, aby sme o ňom mohli rozjímať v osobnej blízkosti a vniesť ho do svojej duše, aby sme ho potom mohli odovzdávať slovom a skutkom. skutky milosrdenstva ľuďom okolo nás v našom každodennom živote.
Je to výzva k apoštolskej zodpovednosti kresťanov, ktorá vo svätej omši nadobúda novú silu.
Kňaz si nájde čas, aby nám vysvetlil Božie slovo. Homília pochádza z gréckeho slova, ktoré znamená "dialóg", "rozhovor". Je to chvíľa, keď k nám Boh hovorí prostredníctvom svojej Cirkvi.
Je to jednoduché a praktické vysvetlenie, ktoré má svoje korene v liturgických textoch a ktoré budeme aplikovať na náš kresťanský život. Snažíme sa, aby rady, ktoré nám boli poskytnuté, boli naše vlastné, a snažíme sa vypracovať konkrétne riešenia. Dobrá homília je taká, ktorá vás núti zamyslieť sa zvnútra.
"Sme jeden ľud vyznávajúci jednu vieru, jedno vyznanie viery; jeden ľud zhromaždený v jednote Otca, Syna a Ducha Svätého" (sv. Lev Veľký, Homília I na Narodenie Pána (PL 54, 192).
Modliť sa Vyznanie viery je pre každého kresťana zdrojom svätej hrdosti, úcty k tomu, že je Božím ľudom, Kristovým telom, chrámom Ducha Svätého.
Prvú časť omše ukončí modlitba veriacich. Modlíme sa jeden za druhého a prosíme za potreby všetkých. Prinášanie obiet chleba a vína
V tom chlebe a víne, ktoré kňaz obetuje Bohu - ovocí ľudského potu a námahy - je celé vaše ľudské úsilie. Obetujte to všetko Bohu. Všetky hodiny a skutky svojho dňa položte na paténu vedľa Krista a tak nadprirodzene zmeníte svoj život.
Všetko sa bude diať pre Boha a bude sa Bohu páčiť. Svoj život skutočne obetujte Pánovi. Nezabúdajme, že pri vznášaní týchto modlitieb je to sám Kristus, kto ich predkladá Bohu Otcovi mocou Ducha Svätého.
Liturgia Eucharistie je najdôležitejším momentom omše. Podávame chlieb a víno, ktoré sa stanú Kristovým telom a krvou. Vyberáme zbierku za celú Cirkev a modlíme sa nad obetami.
V prefácii ďakujeme a chválime Boha, trikrát svätého, modlitbou. Pochádza z latinčiny: pre - factum. Znamená to "pred skutočnosťou". Nazýva sa tak preto, lebo nasleduje tesne pred najdôležitejšou udalosťou celej omše: eucharistickou modlitbou.
V úvode je dialóg s kňazom, ktorý vždy hovorí: "Pozdvihnime svoje srdcia. Pozdvihli sme ho k Pánovi". V úvode sme Bohu poďakovali, uznali sme jeho skutky lásky a chválili sme ho.
V tomto čase prinášame obety, chlieb a víno. Jednoduchosť týchto pokrmov nám pripomína malého chlapca, ktorý priniesol Ježišovi svoju obetu, päť chlebov a dve ryby. Bolo to všetko, čo mal, ale táto maličkosť, vložená do Ježišových rúk, sa stala hojnosťou a stačila na nasýtenie obrovského zástupu a ešte aj zostala.
Tak sa aj naše jednoduché obety chleba a vína, vložené do Pánových rúk, stanú v hojnosti Kristovým telom a krvou, aby nasýtili veľký zástup ľudí, ktorí túžia po Bohu.
Na každej omši sme tým množstvom my! Spolu s týmto chlebom a vínom symbolicky predkladáme Bohu aj niečo zo seba.
Prinášame mu svoje úsilie, obete, radosti a smútky. Obetujeme mu svoju krehkosť, aby s nami mohol konať veľké skutky.
K tomuto vnútornému postoju nás vedie liturgia, aby sme pozdvihli svoje srdcia a pripravili sa na najdôležitejší okamih: keď bude Kristus prítomný so svojím Telom a Krvou.
Keď si kňaz umýva ruky, opakujte vnútorne modlitbu, ktorú prednáša: Pane, úplne ma obmyj od mojej viny a očisti ma od môjho hriechu!
Pri svätej omši sa Pán Ježiš z lásky k nám stáva "chlebom lámaným", dáva sa nám a odovzdáva nám všetko svoje milosrdenstvo a lásku, obnovuje naše srdcia, náš život a naše vzťahy s ním a s našimi bratmi a sestrami. Pápež František.
Eucharistická modlitba sú všetky modlitby, ktoré obklopujú moment konsekrácie. Vyvolávame pomocou modlitba k Duchu Svätému v tomto okamihu, keď "Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Ducha Svätého (...) na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali Telom a Krvou Ježiša Krista" (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1353).
Tak ako Duch Svätý zostúpil na Pannu Máriu, aby počala a sprítomnila Ježiša v svojom lone, aj my teraz vzývame Ducha Svätého, aby zostúpil na tieto dary a sprítomnil Krista medzi nami.
"Musíme pozdvihnúť svoje srdce k Pánovi nielen ako rituálnu odpoveď, ale ako vyjadrenie toho, čo sa deje v tomto srdci, ktoré sa dvíha a priťahuje iných." Pápež Benedikt XVI.
Potom je to chvíľa, keď sa na oltár prinesie chlieb a víno, dva veľmi jednoduché pokrmy, ktoré kňaz obetuje Bohu, aby sa Kristus mohol v Eucharistii sprítomniť, obrátiť aj nás, urobiť nás lepšími, podobnejšími jemu.
Texty sú prevzaté zo Svätého písma. Prvá časť je pieseň, ktorú sme sa naučili od anjelského zboru, ktorý prorok Izaiáš počul spievať Bohu pri jeho tróne. Trikrát opakované sväté nám pripomína tri božské osoby Svätej Trojice.
Druhá časť je aklamácia, ktorú hovoria Ježišovi, keď na Kvetnú nedeľu vchádza na oslovi do Jeruzalema: "Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, hosana!"
S radosťou vítali Ježiša, dlho očakávaného kráľa, ktorý vchádzal do ich mesta. V omši tiež oslavujeme Krista, ktorý je na pokraji toho, aby sa nám predstavil. Preto môžeme povedať, že svätý je piesňou ľudí a anjelov, ktorí spoločne chvália Boha.
"Moc Kristových slov a skutkov a moc jeho dary Ducha Svätého sviatostne sprístupniť pod podobou chleba a vína jeho Telo a Krv, jeho obetu prinesenú na kríži raz navždy". Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1353.
Dostali sme sa k jadru eucharistickej modlitby, k najdôležitejšiemu momentu omše. Podľa Ježišovho príkazu apoštolom: "Toto robte na moju pamiatku", kňaz, ktorý koná v Kristovej osobe, vyslovuje slová ustanovenia Eucharistie, tie isté slová, ktoré vyslovil Ježiš v deň Poslednej večere.
(...) Aká hĺbka je v slovách: toto je moje Telo, toto je kalich mojej Krvi! Napĺňajú nás istotou, posilňujú našu vieru, uisťujú našu nádej a obohacujú našu lásku. Áno: Kristus žije, je taký istý ako pred dvetisíc rokmi a bude žiť stále, zasahujúc do našej púte. Opäť k nám prichádza ako pocestný, aby nás podržal a podporil vo všetkom, čo robíme, tak ako to urobil v Emauzách.
Reálna prítomnosť Ježiša je dôsledkom nevýslovného tajomstva, ktoré sa naplnilo transsubstanciáciou, pred ktorou nie je iný postoj ako adorovať všemohúcnosť a lásku Boha. Preto kľačíme v tejto vznešenej chvíli, ktorá je jadrom eucharistického slávenia. V takýchto chvíľach je kňaz nástrojom Pána, ktorý koná in persona Christi.
Svätá omša sa končí tak, ako sme ju začali, znamením kríža. Môžeme ísť v pokoji, pretože sme videli Boha, stretli sme sa s ním a sme obnovení, aby sme pokračovali v misii, ktorú nám Boh zveril. Na konci omše nám kňaz udeľuje záverečné požehnanie.
Obrady, ktorými sa oslava končí, sú:
Dostali sme požehnanie od kňaza. Nech je "odchod v pokoji" odrazom dobre prežitej svätej omše.
Slovo požehnanie pochádza z dvoch slov: dobrý a povedať. Keď Boh o nás hovorí dobré, jeho slovo nás robí inými, dáva nám milosť bojovať dobrý boj viery. Omša sa teda končí a my sme pripravení pokračovať v našom kresťanskom živote.
Ak je čas venovaný ďakovaniu v rámci omše príliš krátky, môže byť dobré predĺžiť ďakovanie o niekoľko minút osobným spôsobom na konci všetkých častí omše.
Bibliografia:
