El nazismo no solo se crearía instituciones para su desarrollo, como la Sociedad Alemana para la Higiene Racial (1904), sino que países tan democráticos como Estados Unidos, Dinamarca o Suecia aprobaron leyes restrictivas para los portadores de enfermedades hereditarias que llegarían hasta la esterilización forzosa, eugenesia y eutanasia.
Estas ideas –de eugenesia y eutanasia, sin llamarlas así– calaron en algunos dirigentes nacionalsocialistas, Adolf Hitler incluido, deseosos de afirmar la supremacía de la raza aria librándola de cualquier posible mácula.
Más allá de las teorías y los objetivos plasmados en innumerables libros, la primera medida oficial tuvo lugar el 14 de julio de 1933, apenas transcurrido medio año desde su llegada al poder en Alemania, con prijatie zákona o ochrane dedičného zdravia.
Establecía que quienes sufrieran de “imbecilidad congénita, esquizofrenia, demencia maniacodepresiva, epilepsia hereditaria, enfermedad de Huntington [...] y alcoholismo agudo” debían ser esterilizados, y se crearon tribunales especiales para velar por su cumplimiento. ¿Es o no es esto una forma de eutanasia y eugenesia?
Napriek sťažnostiam katolíckej cirkvi a niektorých osobností sa predpokladá, že medzi V rokoch 1933 až 1945 bolo približne 400 000 Nemcov podrobených nútenej sterilizácii.. Do zákona boli zahrnuté aj ďalšie prípady, ktoré neboli v zákone uvedené, ako napríklad deti nemeckých matiek a francúzskych koloniálnych vojakov narodené v Porúrí počas galskej okupácie (1923-25).
Ale ako sa Hitler sám priznal v roku 1935 Dr. Gerhardovi Wagnerovi, vedúcemu Národnosocialistickej spoločnosti nemeckých lekárov, bol Zdalo sa, že je potrebné ísť ďalej, aj keď to situácia ešte neumožňovala.. Bolo potrebné podniknúť kroky, kým nenastane správny čas, a ten príde za zvuku vojnových bubnov.
Plagát z konferencie o eugenike v roku 1921, na ktorom sú zobrazené štáty USA, ktoré zaviedli zákony o sterilizácii.
Gerhard Kretchmar sa narodil 20. februára 1939 v malom saskom mestečku Pomssen. To, čo malo byť pre jeho rodičov Richarda a Linu radosťou, sa zmenilo na zúfalstvo. Chýbala mu ruka a noha, bol slepý a trpel ďalšími patologickými stavmi. Keď sa poradil so svojím rodinným lekárom, povedal, že najlepšie, čo sa mu môže stať, je zomrieť.
Presvedčení národní socialisti, rodičia podali Hitlerovi petíciu v tomto zmysle, vzhľadom na to, že eutanasia-eugenesia bola nezákonná. Kanclér žiadosti vyhovel a poslal do Lipska svojho osobného lekára Karla Brandta, aby zhromaždil všetky informácie a konal, ak to uzná za vhodné. Dňa 25. júla 1939 dieťa so súhlasom všetkých zomrelo po podaní injekcie Luminalu.
Pravdepodobne, presvedčenie, že široká časť nemeckej spoločnosti by pochopila la ampliación de las medidas eugenésicas movió al régimen a dar un paso más. Días antes, a cuenta del caso, había tenido lugar una reunión secreta en una villa en la berlinesa Tiergartenstrasse, 4.
En el encuentro, presidido por el propio Brandt y Philipp Bouhler, jefe de la Cancillería del Führer en el NSDAP, participaron distintos miembros del Ministerio del Interior, así como prestigiosos médicos y psiquiatras.
Tam si stanovil za cieľ establecer un programa de eutanasia-eugenesia a gran escala ovplyvňuje pacienti incurables, en el argot nazi, 'vidas indignas de ser vividas', y así poder darles una 'muerte misericordiosa'.
V diskusii sa zvažovala možnosť vypracovať zákon o eutanázii, ale dospelo sa k záveru, že veľká časť obyvateľstva, najmä cirkvi, by ho nepochopila. Potom sa rozhodlo, že sa tieto opatrenia prijmú diskrétne a skryto, para que no se pudiera hablar de asesinato.
Una de las primeras fue la creación del Comité del Reich para el registro científico de enfermedades hereditarias y congénitas, que elaboraría un censo de los recién nacidos con deficiencias.
La reunión final tuvo lugar el 5 de septiembre. En ella se exhibió un documento firmado el día 1 (fecha de la invasión de Polonia) por Hitler que señalaba: «El Reichsleiter y el doctor en medicina Brandt están encargados, bajo su responsabilidad, de extender las atribuciones de ciertos médicos que serán designados nominalmente.
Estos môžu udeliť milosrdnú smrť chorým, ktorých považujú za nevyliečiteľných. podľa najprísnejšieho možného hodnotenia". Všetci si mysleli, že nemecká verejnosť, zaujatá vojnou, jej bude venovať len malú pozornosť.
Zároveň bola zorganizovaná kampaň na upozorniť nemeckú spoločnosť na ekonomické a sociálne dopady na hospodárstvo a spoločnosť. que suponía mantener con vida a estas personas.
De los libros y folletos se pasaría a cortometrajes como Das Erbe (La herencia, Carl Hartmann, 1935), y a exitosos largometrajes como Ich klage an (Yo acuso, Wolfgang Liebeneiner, 1941).
Medzitým v školách deti dostávali úlohy typu: "Ak stojí 500 000 mariek ročne vydržiavanie psychiatrickej liečebne pre nevyliečiteľných duševne chorých a 10 000 mariek stavba domu pre pracujúcu rodinu, Koľko rodinných domov by sa dalo postaviť ročne z toho, čo sa minie na azyl?".
Karl Brandt, Hitlerov osobný lekár a organizátor Akcie T-4.
Operácia bola spustená pod názvom Aktion T-4, podľa sídla na Tiergartenstrasse, kde mala svoje sídlo. Nemocnice a psychiatrické sanatóriá v celej Ríši boli nútené hlásiť pacientov, ktorých považovali za nevyliečiteľných..
. Museli tak urobiť prostredníctvom formulára stanoveného ministerstvom vnútra, ktorý zahŕňal tri skupiny:
Po doručení spisov ich preskúmali traja lekári a zaškrtli políčko, ktoré rozhodovalo o budúcnosti dotknutej osoby. Červený krížik znamenal smrť, modrý krížik život a otáznik pochybnosti s budúcou revíziou.
Prvé z nich boli vyzdvihnuté veľkými sivými autobusmi, ktoré používala Deutsche Post, poštová služba, a ktorých zvláštnosťou boli čierne tónované okná.
Krátko po prevoze pacientov dostali rodiny nový list, v ktorom ich informovali o úmrtí.
Cieľom bolo jedno zo šiestich splyňovacích centier: Grafeneck, Hartheim, Sonnenstein, Brandenburg, Bernburg a Hadamar. Tu sa vykonávali tieto činnosti povrchné vizuálne vyšetrenie, ktoré ušetrilo len málo ľudí pred okamžitou smrťou.. Veľmi malým deťom boli podávané injekcie morfínu alebo skopolamínu.
Hoci rodina bola o presune informovaná, nebolo k nemu dodaných veľa podrobností. Al cabo de poco, recibía una nueva carta informando de la defunción y su supuesta causa, y anunciando que el cadáver había sido incinerado por motivos de salud pública.
En algunos casos se añadían las cenizas, y en otros se daba un corto plazo para que pudieran ser recogidas por los familiares.
Počet postihnutých skupín sa neustále zvyšoval. Smernica zaväzovala lekárov a pôrodné asistentky, aby nahlasovali deti narodené s malformáciami.Krátko nato boli rodičia informovaní o existencii špeciálnych sanatórií pre ich starostlivosť a rehabilitáciu a bol vyžiadaný ich súhlas na ich presun do centier, z ktorých sa takmer nikto nevrátil.
Karl Brandt (vpravo) s Adolfom Hitlerom a Martinom Bormannom. Bundesarchiv, Bild 183-H0422-0502-001 / CC-BY-SA 3.0
Las cartas de condolencia, por otra parte, no siempre resultaban convincentes. Algunas contenían errores de sexo o edad, y las patologías del difunto no siempre casaban con la causa de la muerte. A veces la urna estaba vacía, o había dos urnas para una misma persona.
La presión sobre el personal de los centros comenzó a ser excesiva, y V dedinách susediacich so sanatóriami sa začali šíriť fámy.
Už 19. marca 1940, Theophil Wurm, protestantský biskup z Württemberska, poslal ministrovi vnútra list so žiadosťou o vysvetlenie. Seguirían otros, mientras las familias se mostraban cada vez más reacias a los traslados.
Sin embargo, el aldabonazo a la Aktion T-4 lo puso el obispo de Münster, Clemens August von Galen, en su homilía del 3 de agosto de 1941.
Biskup Clemens August von Galen.
V kázni, ktorá bola reprodukovaná v niektorých farnostiach diecézy, von Galen povedal: "Existuje rozšírené podozrenie, hraničiace s istotou, že toľko neočakávaných úmrtí duševne chorých nie je spôsobených prirodzenými príčinami., sino que han estado deliberadamente programadas, y que los oficiales, siguiendo el precepto según el cual está permitido destruir ‘vidas que no merecen ser vividas’, matan a personas inocentes, si se decide que estas vidas no tienen valor para el pueblo y para el Estado.
Es una doctrina terrible que ospravedlňuje vraždy nevinných ľudíktorá dáva právo zabíjať invalidov, deformovaných, chronicky chorých, starších ľudí, ktorí nie sú schopní pracovať, a chorých, ktorí trpia nevyliečiteľnou chorobou.
La denuncia no podía ser más alta y clara, e hizo mella. La oposición a las medidas eutanásico-eugenésicas arreció, al tiempo que el nerviosismo de los ejecutivos de la Aktion T-4 aumentaba.
Inmerso en la campaña contra la URSS, Hitler no quería ningún malestar social en la retaguardia, por lo que no le quedó más remedio que suspender 'oficialmente' la operación el 24 de agosto de 1941.
Se llevaban para entonces registradas 70.273 víctimas. Sin embargo, recientes estudios sugieren que la operación continuó de forma encubierta y con otros métodos.
Aunque los traslados cesaron, una inyección mortal, la intoxicación con medicamentos o la inanición sustituyeron al gas. Počet obetí sa pravdepodobne nikdy nedozvieme, aunque muy bien podrían rondar las 200.000.
Publicado originalmente en La Vanguardia.
