Rolvin Romero má 41 rokov a je kňazom diecézy Virac na Filipínach. Vzdelanie získal na Medzinárodnom cirkevnom kolégiu Bidasoa a za kňaza bol vysvätený v roku 2006. Na príkaz svojho biskupa sa vrátil na Navarrskú univerzitu, aby študoval licenciát z kánonického práva.
Hovorí, že otec jeho povolanie neprijal veľmi dobre, hoci s pomocou matky mu dokázal ukázať cestu. "Pán ma zaujal príťažlivosťou kňazského života. Mal som dvanásť rokov, keď som vstúpil do seminára. Tam som našiel šťastie: bol som tam, kde som mal byť, a robil som to, čo som mal robiť. Mal som príležitosti odmietnuť, ale neurobil som to".
Hoci priznáva, že návrat k štúdiu bol ťažký, "láska k tomu, čo robíte" mu veľmi pomohla dostať sa späť do rytmu. Hovorí, že návrat do tejto krajiny bol ako návrat do jeho druhého domova: "Mesto sa veľmi zmenilo, ale v hĺbke duše je to stále moja stará Pamplona".
Počas 14 rokov, ktoré strávil ako kňaz na Filipínach, organizoval dediny do farnosti. "Tieto roky považujem za najlepšie chvíle svojho života. Začínalo sa od nuly, s ničím iným ako s túžbou urobiť to najlepšie. Bol som uprostred väčšinou chudobných rybárov a farmárov, veľa som sa naučil od jednoduchej a silnej viery ľudí. Spomínam si na prvé týždne môjho pobytu tam: spanie na zemi a zbieranie vody do domu. Ráno som sa vždy zobudil s čerstvou rybou, ktorú mi rybári nechali pri dverách. Hovorí sa, že najväčšia ryba je vždy pre kňaza. A je to pravda, chudobní ma veľmi evanjelizovali! Učil som sa od nich veľkej viere, jednoduchosti, radosti a predovšetkým štedrosti.
"My Filipínci sme zdedili mnoho vecí po ľudovej religiozite Španielov. Navarra je misionárska krajina. Veľa sa učím a teraz chápem mnohé veci, keď chodím do dedín: ich zvyky, sviatky svätých patrónov, procesie...," vysvetľuje.
Na otázku o svojej pastoračnej práci odpovedá, že je veľmi šťastný: "Pre mňa to nie je nič zvláštne. My kňazi nie sme vysvätení pre seba, ale preto, aby sme pomáhali ľuďom a boli s nimi. Sú dediny, kde chodí na omšu len 5 alebo 6 ľudí a my si môžeme myslieť, že nič nerobíme. Musíme však siať s radosťou, tak ako sme my plodom semena, ktoré zasiali naši predkovia. Takto sme rástli".
Je veľmi vďačný za pomoc, ktorú dostal od dobrodincov, aby mohol pokračovať v štúdiu, bez ktorej by to nebolo možné: "Je veľa ľudí, ktorí nám pomáhajú, a hoci to nevidia, robia veľa dobrého pre Cirkev. Podpora, ktorú od nich dostávame, je súčasťou Božích prekvapení a radosti, ktoré prežívame, sú aj ich. Ďakujeme vám za vaše neustále modlitby a za vašu štedrosť. Odporúčam vás našej Matke Panne Márii a zachovávam vás pri každej svätej omši.
