Ricardo Daniel Quevedo Contreras je seminarista z diecézy El Vigía - San Carlos de Zulia vo Venezuele. Je najmladší z troch bratov z katolíckej rodiny.
Som bakalárka prírodných vied, absolvovala som Liceo Bolivariano Dr. Alberto Adriani de El Vigía, štát Mérida-Venezuela.
Keď som čakal na zápis na univerzitu, aby som mohol študovať právo, počas Veľkého týždňa 2013 som pocítil Pánovo volanie.
Všetko sa to začalo na Kvetnú nedeľu, ktorá pripadla na narodeniny mojej mamy. Po svätom prijímaní, počas ďakovania, som mohol nájsť odpovede na mnohé otázky, ktoré som mal od detstva. Počas všetkých dní Veľkého týždňa som chodil na slávenia, ale musím vyzdvihnúť krížovú svätú omšu.
Pred začiatkom svätej omše za mnou prišla jedna pani (ktorú som už nikdy viac nevidel) a povedala mi, že seminaristi boli vyzvaní, aby sa pripravili na začiatok svätej omše. Odpovedal som, že nie som seminarista, ale ona trvala na svojom.
To, čo sa stalo potom, sa dá zvyčajne zhrnúť do dvoch viet. Tá proroka Jeremiáša: "Pán mi povedal: Skôr než som ťa utvoril v lone, vyvolil som si ťa, skôr než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa a ustanovil som ťa za proroka národom. Povedal som: -Ó, môj Pane, hľa, nemôžem hovoriť, lebo som ešte dieťa. Pán mi povedal: "Nehovor, že si dieťa; kamkoľvek ťa pošlem, pôjdeš; čokoľvek ti prikážem, budeš hovoriť. Neboj sa ich, lebo ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil. -Pánovo orákulum-(Jer 1,4-7) a svätého Augustína, biskupa z Hippo: "..." (Jer 1,4-7) a svätého Augustína, svätého biskupa z Hippo: "...".Neskoro som ťa miloval, krása taká stará a taká nová, neskoro som ťa miloval! a ty si bola vo mne a ja som bol vonku, a tak som ťa hľadal zvonku....".
Najskôr som sa o tom porozprával so svojím farárom, donom Germánom, ktorý mal zo mňa veľkú radosť a poradil mi, aby som sa "na chvíľu" stal služobníkom oltára, kým sa budem zúčastňovať na rekolekciách pre povolania.
Prekvapením pre mňa bolo, že sotva o dva mesiace neskôr som sa dozvedel, že v auguste sa bude konať prijímací kurz do seminára, o čom som svojej rodine nepovedal, ale keď som im to povedal, bola to pre všetkých veľká radosť, najmä pre môjho otca, ktorý mal brata seminaristu (Romulo), ktorý zomrel na leukémiu, keď mu chýbalo len niekoľko mesiacov do ukončenia štúdia.
Do seminára San Buenaventura som vstúpil 29. septembra 2013, propaedeutikum, ktoré bolo veľkou komunitnou skúsenosťou. V tomto seminári som potom študoval 1. a 2. stupeň filozofie. Je zaujímavé, že práve v roku, keď som začal svoju formáciu, zostala moja diecéza neobsadená a D. Germán, môj farár, prevzal správu diecézy na niečo viac ako dva roky. Germán, môj farár, prevzal diecéznu správu na niečo vyše dvoch rokov.
V marci 2015 Svätý Otec František vymenoval môjho bývalého rektora Juana de Diosa za biskupa diecézy El Vigía - San Carlos del Zulia. Jeho biskupská vysviacka sa konala 4. júla 2015 v mojej farnosti, v Katedrále Panny Márie ustavičnej pomoci. Na konci svätej omše mi povedal, že chce, aby som s ním zostal rok pracovať v kúrii a pomáhal mu v liturgickej komisii, čo bolo pre mňa radosťou, ale zároveň veľkým záväzkom.
Keď sa skončil "pastoračný rok", povedal mi o svojom zámere, aby som študoval tretí ročník filozofie v seminári Panny Márie Pilarskej, a tak sa aj stalo. O pár mesiacov neskôr mi povedal, že v seminári bude študovať len jeden rok, pretože ma plánoval poslať študovať do seminára v Madride.
Keď som sa dozvedel túto správu, začal som si vybavovať papiere na pas, čo je vo Venezuele čoraz komplikovanejšie. Hovorím o januári 2018. V júli mi povedal, že v Madride to už nie je možné a že mám pokračovať v seminári "až do odvolania".
O pase stále nič, napriek tomu, že som dvakrát zašiel na centrálny úrad v Caracase a nedostal som žiadnu odpoveď (bolo to možné s "kontaktmi" alebo s agentmi, ktorí si účtovali až 2000 dolárov, ale nemal som ani jednu možnosť). V novembri mi monsignor Juan de Dios poslal dokumenty, ktoré som mal poslať, aby som mohol požiadať o prijatie na Navarrskú univerzitu.
17. mája 2019 mi prišla zložka so všetkými univerzitnými dokumentmi a ja som bol bez pasu. Zveril som situáciu blahoslavenej Guadalupe Ortizovej a počkal som niekoľko týždňov. Odišiel som zo seminára, aby som si v Caracase vybavil potrebné pasové formality, ale nikde som nevidel svetlo.
Keď sa už zdalo, že je všetko stratené, bez peňazí a bez "kontaktu" v sídle identifikačnej agentúry, ktosi ma oslovil a povedal mi, aby som ho nasledoval. Vošli sme do miestnosti, kadiaľ prechádzali len vyšší štátni úradníci, a zrazu som sa ocitol pred úradníkom, ktorý mi povedal, do dvoch dní máte pas, a tak sa aj stalo. Musel som zaplatiť zákonný poplatok a o 48 hodín som mal pas.
Všetko bolo požehnaním. Musím sa priznať, že od začiatku formácie (2013) som sníval o tom, že pôjdem študovať na Navarrskú univerzitu, ale videl som to ako ďalekú cestu, pretože v našej diecéze nie je zvykom posielať seminaristov študovať mimo krajiny, vlastne som prvý.
Rozlúčka s domovom bola trochu ťažká, so slzami a mnohými zmiešanými pocitmi, ale napriek tomu nachádzam pokoj v slovách pápeža Benedikta XVI. z 19. apríla 2005: ".....Pane, prečo to odo mňa žiadaš a čo odo mňa žiadaš? Je to ťažké bremeno, ktoré si mi naložil na plecia, ale ak ma o to požiadaš, na tvoje slovo spustím siete s dôverou, že ma budeš viesť aj so všetkými mojimi slabosťami.".
A ako sám povedal na svojom poslednom vypočutí: "Milovať Cirkev znamená aj odvahu robiť ťažké a bolestivé rozhodnutia, vždy s ohľadom na dobro Cirkvi, a nie na vlastné záujmy." (27/II/2013).
Preto si vždy spomínam na slová farára na rozlúčku na letisku: "Nezabudni, Richard, odkiaľ si prišiel, aby si bol dobre vycvičený na lepšiu službu".
