"Moje meno je Paweł Piotr Labuda a ja som poľský kňaz gdanskej arcidiecézy, vysvätený v roku 2015. Vyrastal som v katolíckej rodine, kde bola viera silne praktizovaná. Môj otec pracuje ako automechanik, zatiaľ čo moja mama učí náboženstvo na základnej škole. Mám aj mladšieho brata a sestru. Moji rodičia boli v čase môjho detstva a dospievania súčasťou cirkevného hnutia pre rodiny a boli a stále sú veľmi zapojení do života farnosti. Môžem povedať, že som v nich dostal od Boha veľký dar, pretože odtiaľ - z rodiny, z viery mojich rodičov a starých rodičov a vďaka ich modlitbám - sa zrodilo moje kňazské povolanie.

Po prvom svätom prijímaní som bol ministrantom vo svojej domovskej farnosti, vo farnosti Povýšenia svätého Kríža v Pruszczu Gdaňskom neďaleko Gdanska, a slúžil som tam asi desať rokov, kým som nebol prijatý do seminára. To mi dalo ďalšiu príležitosť prehĺbiť svoju vieru, pretože byť ministrantom sa neobmedzovalo len na službu počas omší, ale zahŕňalo aj iné farské aktivity. Potom som mal ako tínedžer možnosť zúčastňovať sa aj na stretnutiach spoločenstva mladých, ktoré sa vo farnosti vytvorilo. To mi umožnilo veľmi zblízka pozorovať život kňazov. S vďačnosťou musím priznať, že kňazi, ktorých som poznal vo svojej domovskej farnosti, mi vždy dávali dobrý príklad kňazstva. Ich spôsob kňazstva (zapojenie sa do života farnosti, blízkosť k ľuďom, ale predovšetkým hlboká viera) výrazne ovplyvnil aj moje rozhodnutie vstúpiť do seminára.

Okrem "náboženských" aktivít sa môj život tínedžera točil aj okolo hudby. Keďže moja mama hrala trochu na klavír, začala mi túto vášeň odovzdávať už keď som mal 6-7 rokov. V nasledujúcich rokoch sa tento môj záujem rozvíjal a vo veku 13 rokov som sa rozhodol navštevovať hudobnú školu v Gdansku, čo bola akási večerná alebo nočná škola: po skončení vyučovania v škole v rodnom meste som tam išiel študovať gitaru a klavír (zaujímal som sa aj o organ a vďaka svojmu farárovi som mal možnosť cvičiť aj v kostole). Po krátkom čase sa objavili prvé úspechy, a to aj v celoslovenskom meradle. Vďaka môjmu učiteľovi som sa mohol zúčastniť na mnohých hudobných kurzoch a súťažiach, kde som okrem súťaženia vždy stretol ľudí s rovnakou vášňou. Môj záujem o hudbu sa rozvinul do takej miery, že som začal plánovať svoj život tak, že som svoju budúcnosť spojil práve s touto činnosťou. Dokonca som sníval o tom, že sa stanem dirigentom. A v tej chvíli Boh začal všetko meniť. ....

Rok pred maturitou, keď som mal asi 18 rokov, som akoby počul Boží hlas, ktorý ma pozýval, aby som objavil povolanie ku kňazstvu. Spočiatku som reagoval tak, že som túto možnosť rezolútne odmietol svojím rozumom; v skutočnosti som mal všetko naplánované a moja budúcnosť, ktorú som si sám naplánoval, sa mi zdala veľmi vhodná. Ale namiesto toho, aby tento hlas zmizol, zosilnel natoľko, že sa nedalo predstierať, že ho nepočujem. Vedel som, že vstúpiť do seminára znamená vzdať sa všetkého, všetkého, čo som si naplánoval. Rozhodol som sa porozprávať s kňazom, ktorý ma, keďže bol pred rokmi tiež hudobníkom, povzbudil, aby som pozorne počúval ten hlas a rozoznal, odkiaľ prichádza. Bez toho, aby som tu rozoberal podrobnosti... nakoniec som sa po niekoľkých mesiacoch rozhodol podať žiadosť o prijatie do gdanského seminára.

Čas mojej seminárnej formácie (ktorá vtedy trvala 6 rokov) bol neustálym objavovaním Božej lásky ku mne. Okrem filozofického a teologického štúdia som mal možnosť lepšie spoznať sám seba a rozvíjať svoj vzťah s Ježišom. Každý deň nám náš seminár ponúkal možnosť zúčastniť sa na hodinovej adorácii Najsvätejšej sviatosti, čo bolo pre mnohých z nás veľmi dôležité. Okrem toho sme sa zúčastňovali na rôznych diecéznych a farských aktivitách s ohľadom na budúcu pastoračnú službu (nemocnice, púte, starostlivosť o hendikepovaných, školy, pastoračná práca v rôznych komunitách, domovy dôchodcov a podobne). V neskoršom kňazskom živote však nechýbali ani ťažké a skutočne náročné chvíle. Počas formácie si každý seminarista musel vybrať nejakú aktivitu, na ktorej sa zúčastňoval, a ja som bol súčasťou hudobnej skupiny pre povolania. So skupinou seminaristov a naším prefektom sme navštevovali farnosti našej diecézy, viedli sme omše a prosili o modlitby za nás a za nové povolania. Boh to teda zariadil tak, že som mohol použiť to, čo som sa predtým naučil.

Po mojej kňazskej vysviacke 23. mája 2015 ma biskup poslal do farnosti Nanebovzatia Panny Márie a svätej Kataríny Alexandrijskej v Rede, mestečku vzdialenom asi dvadsať kilometrov od Baltského mora. Pracoval som tam tri roky, pričom som sa venoval najmä mladým ľuďom. Pastoračných aktivít bolo naozaj veľa, čo so sebou prinášalo veľkú únavu, ale zároveň aj radosť, ktorá všetko odmeňovala. Po troch rokoch tamojšej služby ma môj biskup požiadal, aby som odišiel študovať do Ríma. V októbri 2018 som teda začal študovať na Fakulte kánonického práva na Pápežskej univerzite Svätého kríža. V júni 2021 som získal licenciát z kánonického práva a teraz som v doktorandskom cykle. Okrem toho som tiež od roku 2021 začal navštevovať štúdium Tribunálu Rímskej roty.

Musím priznať, že štúdium nie je jednoduché. Ale na druhej strane mi prinášajú veľa radosti, pretože môžem hlbšie preniknúť do tajomstva Cirkvi, do jej Magistéria, s ohľadom na moju budúcu prácu po skončení štúdia. Štúdium na Univerzite Svätého kríža je úžasnou skúsenosťou, pretože my študenti sa cítime prijatí, a to má nepochybne veľký vplyv na našu formáciu. Naši učitelia a všetci zamestnanci univerzity sú nám vždy k dispozícii. Štúdium v Ríme otvára aj mnoho ďalších možností: môžete spoznať Cirkev v jej rôznych dimenziách a v jej univerzálnosti, môžete nadviazať nové vzťahy s inými ľuďmi a predovšetkým, napriek tomu, že sa nezapájate do pastoračnej služby ako predtým, môžete vždy prehĺbiť svoj vzťah s Bohom.

Okrem akademickej reality pre mňa pobyt v Ríme znamená aj účasť na iných realitách. Každý deň mám možnosť sláviť Eucharistiu v dome sestier, tiež sledujem neokatechumenátne spoločenstvo v jednej z rímskych farností a niekedy, vo voľnom čase od vyučovania, idem pomáhať do niektorej farnosti alebo robiť inú pastoračnú činnosť. Vo voľnom čase sa môžem venovať aj svojim záľubám. Rád chodím na výlety, najmä do hôr, a Taliansko mi túto možnosť ponúka. Stáva sa, že v lete so študentmi z mojej farnosti v Poľsku (kde som pôsobil) chodíme spolu liezť do Dolomitov. Okrem toho bude vždy prítomný môj záujem o hudbu. Je pravda, že už roky necvičím a nemôžem hrať toľko ako kedysi, ale z dnešného pohľadu nepovažujem tento čas za premárnený. Štúdium hudby, cvičenie niekoľko hodín denne, mi pomohlo vytvoriť si niektoré dôležité návyky (napr. z hľadiska vytrvalosti, koncentrácie atď.), ktoré mi pomáhajú pri štúdiu dodnes. Boh to všetko vo svojom pláne predvídal.

Na záver by som sa chcel krátko zmieniť o súčasnej situácii Cirkvi v našej krajine. Je pravda, že, ako som už napísal vyššie, v Poľsku je stále veľa nábožnosti a zbožnosti, čo je viditeľné v živote rodín aj v živote farností. Som presvedčený, že u nás je stále viac ľudí v kostoloch ako v iných európskych krajinách. To však nie je a nemôže byť jediným determinantom religiozity, pretože aj religiozita v súčasnosti prechádza mnohými zmenami. Poľsko už, žiaľ, nie je také katolícke ako kedysi. Aj keď je v súčasnosti veľa ľudí a rodín, ktoré vychovávajú svoje deti v správnej viere, nie je to také, ako to bolo pred 20 - 30 rokmi. Musíme sa modliť, pretože aj tu je menej kňazských povolaní. Spoločnosť sa rýchlo mení (ako všade) a aj poľská Cirkev sa bude musieť v najbližších rokoch naučiť viac viesť dialóg s ľuďmi, pre ktorých náboženské hodnoty nie sú vždy také relevantné.

Som presvedčený, že v tomto úsilí nemôžeme prehliadnuť význam neoceniteľnej pomoci všetkých, ktorí sa podieľajú na formácii kňazov, ktorí budú musieť v budúcnosti čeliť tejto výzve.".