Vo svojej modlitbe som povedal Pánovi: "Pane, objasni mi to všetko. Som veľmi mladý, neviem, čo mám robiť. Cítil som tvoje volanie, pomôž mi naň odpovedať."

Mons. Carmelo Marcaida je seminarista z diecézy Masbate na Filipínach. Pochádza z katolíckej rodiny, ktorá sa vždy zúčastňovala na omši, modlila sa ruženec a každú nedeľu slávila sväté slovo. 

"Do menšieho seminára som vstúpil hneď po základnej škole, keď som mal 12 rokov.

Pravdou je, že o seminári som predtým nemal ani potuchy. Nevedel som, čo je to seminár, až kým som nepočul oznam od farára v mojej farnosti, že bude skúška pre tých, ktorí chcú vstúpiť do menšieho seminára, a že diecéza hľadá mladých chlapcov, ktorí sa chcú stať kňazmi.

Začal som sa pýtať rodičov, či by som mohol urobiť skúšku na vstup do seminára. Pre mojich rodičov to bolo skutočné prekvapenie, pretože si nikdy nepredstavovali, že by som mohol vstúpiť do seminára.

Do seminára som vstúpil bez povolania byť kňazom. Nemal som v tom jasno, myslím, že som chcel vidieť život v seminári, len tak zo zvedavosti.

Zatiaľ čo moji spoločníci mali jasno: chceli byť kňazmi. Nevedel som, čo mám robiť.

V seminári som to mal ťažké. Mala som 12 rokov, nevedela som si vyprať oblečenie, upratať izbu ani ustlať posteľ. Na tie štyri roky v menšom seminári sa pozerám s radosťou.

Naučil som sa veľa vecí a tam som objavil svoje povolanie ku kňazstvu. Objavil som, že Boh ma volá ku kňazstvu.

Mal som 15 rokov, keď som pocítil Pánovo volanie. Bol som veľmi mladý. Veľmi som sa bála. Nevedel som, ako odpovedať na toto povolanie ku kňazstvu. A tak som vo svojej modlitbe povedal Pánovi: "Ujasni mi to, Pane, ujasni mi to všetko. Som veľmi mladý, neviem, čo mám robiť. Ale cítil som tvoje volanie, pomôž mi naň odpovedať." 

Po menšom seminári som sa rozhodol pokračovať.

Roky štúdia filozofie boli jedny z najlepších rokov môjho života. Moje povolanie ku kňazstvu začalo rásť. Začal som chápať Pánovo volanie.

Dokonale si pamätám deň, keď som Pánovi povedal "áno".

Raz v lete ma môj rektor poslal na ostrov, veľmi vzdialený, bez elektriny, bez všetkého. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, pretože pochádzam z veľkého mesta a nebol som zvyknutý žiť bez elektriny. Pán farár ma tam poslal, aby som bol s ľuďmi, aby som sa modlil, sprevádzal ich, robil katechézu, viedol hodiny katechizmu pre mladých a starých a predovšetkým slávil omšu. V dedine, kde som bol, sa omša slúži len raz za dva mesiace. 

Na tom ostrove som povedal Pánovi "áno". Videl som, že v mojej diecéze je potrebný kňaz. Videl som túžbu ľudí po sviatostiach. A kto som ja, aby som povedal NIE tomuto veľkému Božiemu povolaniu byť jeho nástrojom na prinášanie sviatostí všetkým ľuďom.

Po tejto skúsenosti mi bolo jasné, že budem kňazom. Domov som sa vrátil veľmi šťastný."