Julio César Morillo má 33 rokov a je seminaristom z venezuelskej diecézy Cabimas. Je najstarší z dvoch bratov zo skromnej rodiny.
"Od malička som sa tešil veľkej pozornosti rodiny, keďže som prvé roky svojho života vyrastal u starých rodičov v ich dedine.
Potom som odišla bývať k rodičom do mesta a tá zmena bola veľmi ťažká, pretože bolo málo chvíľ, keď sme mohli byť v pokoji. Moji rodičia si veľmi nerozumeli a keď som mala asi 15 rokov, situácia bola taká ťažká, že som dokonca uvažovala o odchode z domu, ale v tom čase sa rodičia rozviedli a ja som zostala žiť so sestrou a mamou.
Od tohto veku som musel prevziať určité povinnosti v domácnosti a stanoviť si rôzne ciele, ktoré ma viedli k tomu, aby som sa zameral na ich dosiahnutie s veľkým úsilím, odhodlaním a tvrdou prácou. Takto som si navrhol, čo chcem pre svoj život, a tento plán som nasledoval, až kým som ho nedosiahol.
Rozhodol som sa pre štúdium inžinierstva, pretože som nadšený pre čísla, a tak moje sny boli založené najmä na tom, aby som vyštudoval inžinierstvo a mohol potom nielen vykonávať prax v odbore, ale aj učiť na univerzitnej úrovni.
Čo sa týka môjho povolania, musím povedať, že každý má svoj vlastný príbeh a prijíma Pánovo povolanie nasledovať ho osobitným spôsobom. V mojom prípade som od mladosti patril k rôznym hnutiam a apoštolským skupinám v Cirkvi v mojej krajine, ako napríklad Jovenmisión, Pastoral Juvenil, Cursillos de Cristiandad, Legión de María a najmä k jednej z nich, Encuentros Familiares de Venezuela, kde som niekoľko rokov slúžil Bohu.
Je zaujímavé, že toto hnutie sa zameriava na rodinu a na osobný záväzok vytvoriť budúcu rodinu. Môj životný projekt bol zameraný na túto cestu, zatiaľ čo v mojom profesionálnom projekte som vždy cítil Božiu prítomnosť, čo ma presvedčilo, že to je to, čo Boh chce pre mňa.
Vyštudoval som za ropného inžiniera a vykonával som svoju profesiu v tejto oblasti a ako univerzitný profesor. Bol som na vrchole svojho profesionálneho projektu: moja rodina bola veľmi spokojná s mojimi doterajšími výsledkami a moji priatelia obdivovali moje úspechy v takom mladom veku.
Myslela som si, že to bude vec, ktorá ma urobí úplne šťastnou, ale v skutočnosti to tak nebolo. Cítila som sa trochu prázdna a zároveň som cítila, že som povolaná k niečomu inému. Cítil som sa trochu prázdny a zároveň som cítil, že som povolaný k niečomu inému, takže som sa musel sústrediť na to, aby som to objavil.
Bola to pre mňa veľká rana, keď som si uvedomil, že môj projekt napriek doterajším úspechom zlyhal, a vtedy som začal hľadať, čo som s pomocou môjho duchovného vodcu uskutočnil, pričom som sa rozhodol zveriť svoju budúcnosť do Božích rúk a nechať, aby sa v mojom živote stala jeho vôľa.
V tej chvíli som si uvedomil, že hoci som si vytvoril svoj plán, nikdy som ho nepredložil Bohu na zváženie, aby som zistil, či je to to, čo pre mňa naozaj chce, ale len moja modlitba bola založená na prosbe o pomoc pri jeho realizácii a cítim, že Boh mi dovolil ho naplniť.
Od tej chvíle sa začali diať rôzne udalosti, v ktorých som jasne videl, že Pán odo mňa žiada, aby som sa úplne vzdal a nasledoval ho: aby som opustil svoju prácu, povolanie, štúdium, dokonca aj svoju rodinu, ktorá s tým spočiatku nesúhlasila.
Nechápali zmenu, ktorú by znamenalo opustiť všetko, čo som za tie roky vybudoval, a vydať sa na novú cestu. Niektorí to považovali za prejav mojej nezrelosti alebo zmätenosti a dokonca som mal pocit, že sa na mňa pozerajú s ľútosťou a sklamaním.
Tam som si spomenul na veľkú vetu svätého Jána Bosca, vďaka ktorej som tvárou v tvár tomu, čo som prežíval, viac dôveroval Bohu: "Keď ide o nasledovanie povolania, človek musí byť pripravený obetovať všetko." Potom som sa rozhodol, že sa pustím do tohto dobrodružstva povolania, a Boh sa postupne postaral o to, aby všetko bolo na svojom mieste, sprevádzal moju rodinu a zaujal miesto, ktoré som v nej zanechal.
Cítil som Božiu milosť, ktorá ma povolala, a preto som pred niečo vyše šiestimi rokmi začal svoju formáciu a doteraz som veľmi šťastný, keď vidím, že sen, ktorý mal Boh pre mňa, sa napriek mojim slabostiam uskutočňuje.
