"S veľkou radosťou vám predstavujem niečo o sebe. Volám sa João Henrique Funari Fouto a narodil som sa a vyrastal v São Paule v Brazílii v dobre usporiadanej rodine. Rodičia mi poskytli dobré vzdelanie a prežil som veľmi šťastné detstvo.

Rodičia mi odovzdali hodnoty, lásku a vieru, dali ma do dobrej školy a naučili ma dôležitosti štúdia. Dali mi aj brata a sestru, ktorí mi spolu s našimi trinástimi bratrancami a sesternicami z maminej strany zabezpečili dobrú spoločnosť na hranie. Veľmi jasne vidím, aké dôležité boli tieto Božie dary pre moje povolanie. Skutočná láska mojich rodičov mi uľahčila uveriť v Božiu lásku. Aj keď som bol vzdialený od viery, nemal som o tom pochybnosti, pretože tieto hodnoty (najmä matkina pevnosť, ktorá nikdy nebola v rozpore s jej nežnosťou) a intenzita môjho detstva mi dávali zmysel pre realitu veľkého významu.

Tento zmysel pre realitu, ktorý zahŕňa veľkú vášeň pre slobodu, ma prinútil snívať o väčších veciach, ako sú večierky, sláva atď. Naša viera však bola v mnohých ohľadoch slabá (v skutočnosti sa niektoré hodnoty nevyučovali a existoval rozpor medzi tým, čo nám bolo povedané, že máme veriť, a tým, čo sme žili) a veľa nám chýbalo na to, aby sme sa mohli nazývať vzornými katolíkmi. Ak mám byť stručný, povedal by som, že neexistovalo skutočné hľadanie svätosti. A vieme, že ak niekto nejde dopredu, nakoniec ide dozadu, a to sa stalo aj mne.

Nemôžem za to nikoho karhať, pretože sa stalo, že po nástupe na univerzitu (študoval som ekonómiu na Univerzite sv. Pavla) som si postupne vytvoril život, ktorý bol úplne v rozpore s Kristovým učením. Stalo sa to takmer "prirodzene": nemal som žiadne pevné a osobné ciele, takže som robil viac-menej to, čo všetci ostatní (z času na čas som sa snažil robiť to lepšie). S pribúdajúcimi rokmi som si však začal uvedomovať, že veci nie sú v poriadku, a hoci sa zdalo, že všetci moji priatelia sa dobre bavia naším hedonistickým životom, v istom momente mi bolo jasné, že sa musím zmeniť. Zo všetkých vecí, ktoré sa mi v tej chvíli preháňali hlavou, bola jedna obzvlášť zvláštna: uvedomil som si, že ľudia okolo mňa si svoj hrozný život v skutočnosti neuvedomujú, zatiaľ čo ja áno. Nevedel som nájsť žiadnu výhovorku, prečo som sa nesnažil nájsť skutočný zmysel svojho života, a tak či onak som vedel, že na konci svojej existencie budem veľmi ľutovať, že som sa nesnažil.

Okrem toho sa mi boj zdal byť otázkou spravodlivosti, pretože som si nikdy nezaslúžil dobrú rodinu, ktorú som mal. Vnímal som to ako povinnosť: musel som prevziať iniciatívu a nečakať, kým to urobia ostatní okolo mňa. Keďže som dostal viac ako moji priatelia, Boh by odo mňa určite žiadal viac.

Napriek tomu, že som zmýšľal ako katolík, nemal som katolíckych priateľov, chýbala mi formácia (nevedel som napríklad, čo je to duchovný správca) a stále som si musel budovať osobnosť. Je pravda, že od tej chvíle som naďalej neustále padal, a to niekoľkokrát denne, ale veľmi pevne som sa rozhodol zasvätiť celý svoj život hľadaniu Boha. 

"Boh nedovolí, aby ho niekto porazil vo veľkorysosti," hovorieval mi jeden kňaz. V skutočnosti mi za každý malý krok, ktorý som urobil, vždy primerane odpovedal. Dokončil som univerzitu (aj pracovnú, v posledných rokoch) a začal som magisterské štúdium ekonómie. Uprostred tejto cesty som veľmi jasne videl to, čo som mal v hlave už dlho: Boh ma volal, aby som sa stal kňazom. Napodiv, už od čias môjho obrátenia, hoci som ešte nebol katolíkom v praktickom zmysle, som cítil túžbu zanechať všetko a vstúpiť do seminára alebo kláštora, a táto túžba sa po troch rokoch potvrdila. Vzdal som sa teda štúdia ekonómie a požiadal som o prijatie do miestneho diecézneho seminára. V tom čase som sa už rok a pol rozprával s jedným kňazom a práve on prišiel s nápadom navrhnúť biskupovi, aby mňa a ešte jedného chlapca zo seminára poslal študovať do Ríma. Návrh bol prijatý a moja diecéza po prvýkrát poslala seminaristu na formáciu do zahraničia.

V Ríme som už niekoľko rokov a naozaj som si nevedel predstaviť, aké prínosné by bolo prísť sem. Kontakt s katolíkmi z celého sveta, veľmi charitatívna atmosféra seminára Sedes Sapientiae, rezidencia Altomonte a kvalita našich kňazov, ako aj vysoká úroveň akademickej ponuky našej Pápežskej univerzity Svätého kríža poskytujú fantastickú príležitosť pre všetkých, ktorí majú skutočný záujem o formáciu.

Zo všetkých pozitívnych aspektov vyzdvihnem dva: po prvé, sme povzbudzovaní k modlitbe, všetko nás povzbudzuje k modlitbe, počnúc naším krásnym a pokojným kostolom; po druhé, na univerzite zažívame správne spojenie medzi vierou a rozumom. Je tu veľa filozofických špekulácií, ale nikto sa nebojí argumentovať vo svetle viery.

Každopádne môžem povedať, že som veľmi spokojný. Nie je to tak, že by moje povolanie a šťastie záviselo od toho, že som tu, to viem. To, že som tu, mi však určite pomáha byť užitočnejším pre Boží plán v mojom živote. Mojou veľkou túžbou je preniesť všetky tieto skúsenosti do Brazílie, kde toľko duší čaká na niekoho, kto im ukáže cestu k Bohu. Som tiež veľmi vďačný za príležitosť, ktorú mi dali moji dobrodinci, každý deň sa za nich modlím a dúfam, že aj oni sa modlia za mňa, aby som im mohol náležite oplatiť všetko, čo som dostal.