"Som Iván Bravo Calvimontes, 37-ročný diecézny kňaz z La Pazu v Bolívii.
Ďakujem Bohu za to, že som kresťan, predovšetkým za poznanie viery, ktorá mi bola odovzdaná jednoduchým spôsobom v mojej rodine. Pochádzam z domorodých koreňov, moji rodičia sú kečuánskeho pôvodu, matka z provincie medzi Potosí a Chuquisaca a otec zo Sucre. Kvôli rodinnej situácii sa moji rodičia museli presťahovať z vidieka do mesta a práve tam sa zoznámili a ich práca bola jednoduchá, pretože vôbec nemohli študovať v škole.
Otec sa vyučil za krajčíra a matka pracovala ako upratovačka. Sme štyria súrodenci a ja som najmladší. Ekonomická situácia a ani rodinný život neboli ľahké, doteraz moja rodina nemá vlastný dom, moji starší bratia vyštudovali a založili si vlastné rodiny, otec zomrel pred dvoma rokmi.
V rodine sme žili vieru jednoduchým spôsobom, a tak sme chodili na nedeľné omše, keď som mal 13 rokov, iniciatívne som sa pripravoval na prvé sväté prijímanie, ktoré mi po štúdiu katechizmu pomohlo viac objaviť Pána, tak som sa obrátil na kostol, kde sme chodili na omše v centre mesta, v oznamoch ma pozvali do priestoru zvaného oratórium, aby som mohol pomáhať vo voľnom čase, a tiež som si uvedomil, že je to priestor na osobnú a spoločnú rekreáciu.
Po dvoch rokoch som odišiel kvôli požiadavkám doma, ale cítil som veľkú prázdnotu a usporiadal som si čas, išiel som do farnosti v susedstve a kňaz ma prijal a urobil zo mňa katechétu pre deti na prvé sväté prijímanie a ministranta. Bolo to pekné mladé obdobie, hoci som si musel dobre organizovať čas, ktorého som sa musel vzdať ešte pred ukončením školy kvôli nárokom na strednej škole, doma a v predvojenskej službe.
Úprimne povedané, keď som skončil školu, rozmýšľal som o rôznych univerzitných povolaniach v sociálnej oblasti ako o oblasti podpory a služby človeku a spoločnosti. Rodičia ma povzbudzovali, aby som sa stal profesionálom, aby som sa dostal z chudoby a prekonal svoje schopnosti, ale niečo vo mne bolo a bola to zvedavosť vstúpiť do formačného domu a stať sa kňazom. Tak som sa pýtal a dozvedel sa o tom a nasmerovali ma na cestu s pastoráciou povolaní, v čase, keď som mal vstúpiť a čeliť povolaniu doma, všetci boli bez slov, pretože nečakali, že vstúpim do seminára. To, čo som urobil, bolo niečo slobodné a vedomé, nemôžem poprieť, že mi bolo smutno opustiť rodinu a svoje osobné plány, ale niečo väčšie ako moje sily mi dalo odvahu to urobiť. V deň, keď som odišiel z domu, vedeli, že je to z mojej strany veľmi zrelý krok, a prijali ho, pretože si uvedomovali, že synovia musia byť šťastní v rozlišovaní povolania na celý život.
V kňazskej formácii som sa stretol s kňazmi Opus Dei, ktorí ma spovedali, povzbudzovali a sprevádzali. Po vysvätení za diakona som bol pozývaný do kňazských krúžkov, kde som sa cítil veľmi dobre, a práve takto som sa stretol so svätým Josemaríom, ktorému som sa zveril vďaka niekoľkým šťastným náhodám.
Za kňaza som bol vysvätený 12. mája 2011 a farárom som sa stal v roku 2017. Naďalej som sa zúčastňoval na rekolekciách pre diecéznych kňazov, ktoré ponúkalo Dielo, a tak sa stalo, že v roku 2021, po desiatich rokoch mojej služby vo farnosti domorodých Aymarských a periférnych komunít, mi bolo umožnené uvažovať o vysokoškolskom štúdiu. Keďže sa táto možnosť otvorila, všetko som podriadil Božej vôli, pretože moja diecéza prežíva ťažké ekonomické časy už dávno pred pandémiou, a preto mnohí kňazi v jurisdikcii túto možnosť nemohli mať. Jednou z ťažkostí sú peniaze, kolísanie národnej meny so zahraničnou, potom spoločensko-politická situácia v Bolívii, Cirkev stále čelí prenasledovaniu, znižovaniu počtu povolaní.
Nový arcibiskup sa angažuje v oblasti zvyšovania kvalifikácie duchovných a túto možnosť, ktorú mu poskytla Univerzita Svätého kríža, prijal napriek zložitej situácii, ktorou naša miestna cirkev prechádza.
Odvtedy je pre mňa všetko nové, ale neváham ďakovať nášmu Pánovi za dar štúdia na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme. Viem len toľko, že otec svätý Josemaría mi umožnil byť tu. V tejto krásnej skúsenosti viery a života dávam zo seba to najlepšie. Na univerzite si uvedomujeme, že náš Pán je uprostred nás, pretože katolicizmus je hmatateľný; sme z Ameriky, Európy, Indie, Austrálie, Afriky. Hovoríme o Bohu, žijeme pre neho a slávime v spoločenstve, konfigurujeme sa s Ježišom v Dobrom pastierovi, aby sme posväcovali každodenný život. Vďaka Bohu a tým, ktorí nám umožňujú formovať sa a vracať sa do našich krajín s radosťou z evanjelia, byť poslaní ako učeníci a misionári."
