"Som Carlo Emmanuel Dy. Pochádzam z Filipín. Mám dvadsaťtri rokov. Narodil som sa v meste Makati v Manile. Moji rodičia sú manželia. Mám sestru a brata, sme traja. Som z nich najstarší.

Tento rok som už siedmy rok v seminári. Som v štádiu formácie. Môj otec pracuje v zahraničí ako údržbár lodí. Bol krížnikom. Moja matka je ženou v domácnosti. Stará sa o mojich súrodencov. U nás žijeme jednoduchý život. Keď som bol malý, bol som ministrantom. Rád slúžim v kostole pri sviatostiach. Sprevádzal som svojho farára vždy, keď slávil omšu. Do seminára som vstúpil v roku 2016. Minulý rok som ukončil bakalárske štúdium filozofie so zameraním na klasickú filozofiu v seminári svätého Karola v meste Makati. Je to moje prvé štúdium v zahraničí. Je to veľká príležitosť pre našu diecézu a pre našu miestnu cirkev. Naša diecéza nemá vlastnú filozofickú školu. Z Cavite sme teda každý deň cestovali do seminára svätého Karola. Každý deň to trvá dve hodiny cesty. Vždy bolo víziou nášho biskupa zriadiť v našej diecéze vysokú školu. Preto nás sem poslali. Sme dvaja z našej diecézy, ktorí boli poslaní sem do Španielska. Sme prví, ktorí boli vyslaní.

Ďakujem dobrodincom, najmä CARF, za podporu potrieb každého seminaristu, pokiaľ ide o jeho štúdium a sociálne zabezpečenie. Ďakujem ti, Bože, za tvoje dobré srdce. Všetci ste vždy v našich neustálych modlitbách".

"Túžba po kňazskom povolaní nebola ani v mojich najdivokejších snoch. Hoci našu rodinu považujem za nábožensky založenú, chodiť každú nedeľu do kostola bolo pre mňa týždňovým bojom. Bolo obdobie, keď ma otec musel doslova vyniesť z izby, aby som sa dostal von a išiel do kostola. Boli to ťažké dni a vštepili mi lenivosť, že sa mi do kostola veľmi nechce. Pamätám si aj na časy, keď mojou jedinou motiváciou ísť do kostola bolo najesť sa po omši. Ak sme sa po omši nenajedli, veľmi som sa rozčuľoval. To boli moje spomienky na kostol z detstva.

Mojím detským snom bolo stať sa učiteľkou. Vždy som obdivovala svojich učiteľov z materskej školy. Mali v sebe niečo, čo robilo učenie veľmi zaujímavým, akési umenie, ktoré nás priťahovalo k počúvaniu. Túto vlastnosť som vždy hľadal u každého pedagóga, ktorého som stretol. Vzdelávanie je pre mňa najvznešenejším povolaním zo všetkých. Na našej terase sme mali malú tabuľu a kriedu. So sestrou sme sa hrávali na imitáciu školy. Ja som bol učiteľ a ona žiačka. Keď sme sa hrali, bol som prísny učiteľ.

V lete 2014 ma môj najlepší priateľ zo strednej školy pozval, aby som sa pridal k ministrantom. Povedal som: "Si chorý?" Zdalo sa mi, že mu práve napadlo pozvať ma do kostola a pridať sa k ministrantom. Keď som si však všimol, že sa mu páči dievča, ktoré je členkou zboru, pochopil som jeho zámer. Napriek tomu som sa k nemu zo zvedavosti pridal, aby som bol ministrantom. Rok ako ministrant bol zaujímavou skúsenosťou. Naučil som sa veľa o liturgii, disciplíne, zbožnosti, priateľstve, podriadenosti a poslušnosti. Až kým môj najlepší priateľ neodišiel z tejto služby. Zrazu sa bez varovania vytratil.

Aj ja som chcel odísť zo služby, ale keď sme mali letný tábor pre ministrantov, povzbudilo ma to, aby som zostal. Stalo sa to v diecéznom seminári. Bol to môj prvý tábor. O táborení som nevedel nič okrem spania vonku alebo v stane a sedenia pri ohni. Takže ten tábor pre ministrantov bol iný. Boli tam workshopy, talentové súťaže a šport. Bola to zábava a stálo to za to.

Po roku som na Facebooku uvidel príspevok, ktorý zverejnil diecézny seminár a ktorý oznamoval program hľadania mladých ľudí, aby videli a zažili seminárny život. Ja som to ignoroval, ale môj farár nie. Spýtal sa ma, či mám záujem zapojiť sa do tohto programu. Povedal som, že nie. On mi to však zopakoval a povzbudil ma slovami, že nebudem sám, pretože vo farnosti budeme štyria, ktorí sa pridajú. Ďalší traja boli moji kolegovia v službe. S tým som sa do programu zapojil. Bolo to každú sobotu popoludní, v rovnakom čase ako naše stretnutia s ministrantmi. Takže sme vynechali stretnutia a praktiky, aby sme sa mohli zúčastniť na programe hľadania v seminári. V tom roku som bol v desiatej triede. Rodičia sa ma pýtali na vysokoškolské štúdium, kde budem študovať. Vďaka programu hľadania, ktorý som navštevoval, som postupne chcel vstúpiť do seminára. Rodičom som neodpovedal. Mimochodom, ani oni nevedeli, že navštevujem spomínaný program v seminári. Mysleli si, že som v kostole a zúčastňujem sa na stretnutiach ministrantov. Celý osemmesačný program hľadania som absolvoval bez vedomia rodičov.

Keď som sa mal zapísať na univerzitu, povedal som rodičom, že chcem študovať v seminári. Moje želanie odmietli. Tak som o svojom boji povedal svojmu farárovi. Povedal mi, aby som sa modlil a nerobil si starosti. Nakoniec mi dovolili vstúpiť do seminára na jeden rok. Mali sme dohodu. Po roku v seminári mi povedali, aby som odišiel a študoval iný kurz. Ale môj prvý rok v seminári bol najšťastnejším dňom môjho života. Predtým som si myslel, že cirkevné veci sú len pre dospelých. Ale keď som začal študovať katechizmus, sviatosti, úvod do filozofie, latinčinu a logiku, povedal som si: "To je veľmi zaujímavé".

Rodičia však nechceli, aby som pokračoval ďalší rok. Dokonca ma išli hľadať do seminára. V tom čase som však bol v triede. Tie časy boli pre mňa veľmi ťažké. Zdalo sa mi, že sa riadim svojou vlastnou vôľou a nie Božou. Preto je úcta k rodičom Božím prikázaním. Zamiloval som si však seminárnu formáciu. Boli to dva roky boja, kým nakoniec prijali povolanie, ktoré som si vybral. Verím, že toto kňazské povolanie, ktoré vykonávam, očisťuje povolanie mojich rodičov k manželskému životu. Každé dva týždne sme mali rodinný víkend. To znamená, že som chodil domov na víkendový oddych. Postupne som si všimol obrátenie rodiny. Vždy, keď som išiel domov na rodinný víkend, po večeri sme sa modlili ruženec. Verím, že z Božej milosti prostredníctvom dobrých skutkov v každom zvolenom povolaní pomáha k zlepšeniu človeka a lieči každú ranu z minulosti.

Teraz som v siedmom ročníku seminárnej formácie. Každý rok je pre mňa Božím darom. Každý rok je nový. Formácia ma učí dobre rozlišovať. Pozerať sa na veci v ich novosti. Nezvyknúť si a žiť rutinný život. Veď vytrvalá Pánova láska nikdy neprestáva. Každé ráno je nová a práve to ju robí veľkou. Jediná rutina, ktorú musíme dodržiavať, musí byť láska k tomu, kto nás volá: k Bohu. Milovať Boha nadovšetko, pretože On nás prvý miloval a zjavil nám to skrze svojho Syna, Ježiša Krista.