Filipíny, ktoré boli vždy krajinou s najväčším počtom katolíkov v Ázii, totiž prechádzajú ťažkým obdobím: "Dnes je pozoruhodný dramatický nárast počtu prívržencov siekt vrátane slobodomurárstva," hovorí s nádychom smútku.
Carlo Emmanuel, najstarší z troch súrodencov (dievča a chlapec), spomína, že evanjelizácia na Filipínach nebola nikdy jednoduchá od počiatkov kresťanstva. Prví filipínski kresťania boli totiž prenasledovaní a pre svoju vieru obetovali život. Napriek tomu, napriek výzvam a ťažkostiam evanjelizácie "v každej farnosti, aspoň v mojej diecéze, nenápadne žiari záblesk nádeje vďaka tichej práci obetavých farárov"vyjadruje sa s emóciami.
Pre tohto mladého seminaristu je možné svedčiť o viere a evanjelizovať dobrým príkladom v praktizovaní a vyznávaní našej viery. "Pán nás uschopňuje konať dobro a spolupracovať s ním, keď robíme dobro iným. Dáva nám milosť povstať z každého pádu spôsobeného hriechom. Je čas byť inkluzívnou cirkvou, pretože Pán zachránil celé ľudstvo."
Dobrý príklad a svedectvo je to, čo mladí ľudia 21. storočia, a najmä tí filipínski, hľadajú. Carlo hovorí: "Filipínska mládež vždy hľadá integritu. Túžia po dobrých príkladoch neochvejnej viery. Presviedčajú ich krásne slová, ktoré sa prejavujú v činoch. Ak dospelí stratia túto integritu a budú sa spoliehať len na prázdne alebo presladené slová, mladí ľudia nebudú veriť.. Okrem toho potrebujú spoločnosť. Sprevádzanie mladých ľudí bolo vždy správnym spôsobom, ako im skutočne porozumieť.
Carlo Emmanuel dobre pozná filipínsku mládež. A preto ponúka niekoľko veľmi krásnych kľúčov, ako priviesť mladých ľudí bližšie k Bohu, ktoré sú platné pre všetkých:
"Hovorím ako súčasť mládeže, pretože som bol svedkom mnohých rán, ktoré si mladí ľudia nesú z rodinných problémov, zo školy alebo z nepochopenia svojich priateľov. Nie je to len problém filipínskej mládeže, ale týka sa mládeže všeobecne na celom svete.
Carlo na základe svojej skúsenosti hovorí, že jeho kňazské povolanie dozrelo vďaka dobrému pastierovi, ktorý ho sprevádzal na jeho ceste. "Pre mňa je to dar od Boha. Každý deň je príležitosťou robiť veci dobre, byť verný v modlitbe, štúdiu a v živote s druhými.
V mladosti si však takúto možnosť v živote ani len nepredstavoval. Hoci svoju rodinu považoval za nábožensky založenú, chodiť každú nedeľu do kostola bolo pre neho týždňovým bojom. Jeho detským snom bolo stať sa učiteľom, keďže od čias, keď chodil do školy, vždy vzhliadal k svojim učiteľom materská škola. "Mali niečo zvláštne, čo robilo učenie zaujímavým, akési umenie, ktoré nás priťahovalo k počúvaniu. Vzdelávanie je pre mňa najušľachtilejšie povolanie zo všetkých.
V lete 2014 ho jeho najlepší kamarát zo strednej školy pozval do skupiny ministrantov. "Rok ako ministrant bol zaujímavou skúsenosťou. Naučil som sa veľa o liturgii, disciplíne, zbožnosti, priateľstve, pokore a poslušnosti".
Neskôr v tom istom roku uvidel na Facebooku príspevok zverejnený diecéznym seminárom, ktorý oznamoval program hľadania mladých ľudí, aby videli a zažili seminárny život. Ignoroval ho, ale jeho pastierovi sa rozsvietilo svetlo. "Spýtal sa ma, či mám záujem zapojiť sa do programu. Povedal som, že nie. On to však zopakoval a povzbudil ma slovami, že nebudem sám, pretože sa pripoja aj ďalší štyria spolubratia z farnosti. Ďalší traja boli moji kolegovia v službe. Tak ma presvedčil a ja som sa do programu zapojil".
V tom roku bol v desiatej triede a rodičia sa ho pýtali na štúdium na univerzite. On však už myslel na seminár. Keď nastal čas zápisu na vysokú školu, povedal rodičom, že chce vstúpiť do seminára.
"Odmietli moje želanie. Tak som sa so svojím bojom zveril svojmu farárovi. Povedal mi, aby som sa modlil a nerobil si starosti. Nakoniec mi dovolili vstúpiť do seminára na jeden rok. Mali sme dohodu. Po roku v seminári mi povedali, aby som odišiel a študoval iný kurz.. Ale môj prvý rok v seminári bol najšťastnejším dňom môjho života.. Bolo to v roku 2016, mal som 16 rokov," spomína.
Jeho rodičia napokon prijali povolanie, ku ktorému bol povolaný. Teraz sa s radosťou vyjadruje, že jeho kňazské povolanie očisťuje povolanie jeho rodičov k manželskému životu a rodina sa veľmi zblížila.
"Postupne som si všimol, že sa rodina obrátila. Vždy, keď som prišiel domov na rodinný víkend, po večeri sme sa modlili ruženec. Verím, že z Božej milosti prostredníctvom dobrých skutkov v každom povolaní pomáha zdokonaľovať človeka a liečiť každú ranu z minulosti."
Premena jeho rodiny spolu s dozrievaním ich povolania, nemajú by bolo možné bez modlitby a sprevádzania.
Carlo Emmanuel dy Cabristante chce svoje svedectvo ukončiť prosbou: modlite sa za svetový mier. "Žijeme v súčasnom svete, v ktorom sa viera často zdá byť bezvýznamná; skutky obety sa zdajú byť bezvýznamné. S Božou pomocou, vďaka jeho nekonečnému milosrdenstvu a milosti však putujeme spolu s tými, ktorí veľmi trpia kvôli vojne, prostredníctvom modlitieb a skutkov lásky. Môžeme sa ocitnúť v ich situácii, ale len vďaka viere v Ježiša Krista môžeme vydržať všetky okolnosti a byť ním zachránení."
Marta SantínNovinár špecializujúci sa na náboženské informácie.
