Prvú časť tejto recenzie si môžete prečítať tu.
Termín Korán je odvodený od semitského koreňa qaraʼa vo význame recitácia alebo recitované čítanie, teda žalm. Už v staroveku kresťania a židia na Blízkom východe používali ekvivalent aramejského hlasu, qeryan, na označenie slávnostného prednesu posvätných textov.
Použitie toho istého koreňa je však ešte staršie: ʼAnī qōl qōreʼ ba-midbar (hebr. hlas toho, kto volá na púšti, ako v knihe proroka Izaiáša, neskôr citovanej v gréčtine v Novom zákone) má význam volať, volať, ohlasovať, spievať.
Korán je posvätný text moslimov, ktorý im Mohamed zanechal ako dedičstvo. Pre väčšinu moslimov je to nestvorené Božie slovo. Je rozdelený do sto štrnástich kapitol, nazývaných súra, s príslušnými veršami, nazývanými aját.
Pre každého neislamského exegétu je v texte mnoho pasáží, ktoré sú totožné alebo paralelné s pasážami v iných, starších dokumentoch, predovšetkým v Starom a Novom zákone, ako aj s predislamskými praktikami, tradíciami a zvykmi, ako je viera v škriatkov, ǧinn, pútnické obrady, legendy o zaniknutých národoch a uctievanie Ka‛by.
Problém zdrojov Koránu je preto veľmi dôležitý. Takýmito zdrojmi určite nemôže byť niečo zapísané, pretože Mohamed, všeobecne považovaný za autora (učencami) alebo nositeľa (moslimskými veriacimi) zjavenia uvedeného v Koráne, bol negramotný a nemohol mať, samozrejme, osobný prístup k čítaniu kresťanských a židovských svätých kníh.
V dôsledku toho sa k nim v ústnej podobe dostali mnohé náboženské predstavy kresťanstva a judaizmu, a to v dvoch fázach: ľudové slávnosti, ktoré sa pravidelne konali v Mekke, kam sa často uchyľovali prozelyti heretických kresťanských a židovských siekt, aby unikli prenasledovaniu v Byzantskej ríši (to možno vyčítať z mnohých heretických kresťanských predstáv a reminiscencií kníh hagada a apokryfných kníh, ktorými oplýva Korán).
Ako sme už povedali, obchodné cesty, ktoré podnikol za púšťou (opäť, pojmov, ktoré sa musel naučiť, je málo, sú nejasné a neúplné, ako je zrejmé z citácií Koránu).
Videli sme teda, že Mohamed bol okamžite presvedčený, že sa na neho vzťahuje zjavenie, ktoré už pred ním dostali iné národy, Židia a kresťania, a že pochádza z toho istého zdroja, z nebeskej knihy, ktorú nazval umm al-kitāb.
Komunikácia v jeho prípade však prebiehala s prestávkami, čo vyvolávalo u protivníkov posmech. Videli sme tiež, že Alah mu často poskytoval neuveriteľne vhodné odpovede na jeho požiadavky a ťažkosti a napomenutia, ako napr:
"Neveriaci hovoria: "Prečo vám nebol Korán zjavený naraz? Ale [vedz, ó Muhammad, že] sme ti ho zjavovali postupne, aby sme tak posilnili tvoje srdce. A kedykoľvek predložia argument [proti posolstvu], zjavíme ti pravdu, aby si ich mohol vyvrátiť jasnejším a zjavnejším základom.[1]".
Výsledkom takejto prerušovanosti a Mohamedovho zvyku často meniť svoju verziu je fragmentárny charakter Koránu, ako aj absencia logického a chronologického poradia: všetko je určené na okamžité použitie a spotrebu.
To bolo zrejmé už prvým komentátorom Koránu krátko po smrti "proroka" islamu, najmä pokiaľ ide o otázku veršov zrušených neskoršími veršami. Aby sa pokúsili čo najlepšie vyriešiť túto otázku, rozdelili súry na mekkánske a medinské podľa obdobia, v ktorom boli zjavené.
Je rozdelená do troch fáz: prvá fáza, ktorá zodpovedá prvým štyrom rokom Mohamedovho verejného života, sa vyznačuje krátkymi, vášnivými a slávnostnými súrami s krátkymi veršami a silným učením, ktoré má pripraviť myseľ poslucháčov na súdny deň (yawm al-dīn).
Druhý, pokrývajúci nasledujúce dva roky, v ktorom nadšenie na začiatku prenasledovania ochladne a rozprávajú sa príbehy zo života predchádzajúcich prorokov, formou veľmi podobnou hagade (rabínska literatúra rozprávacieho a homiletického typu); tretí, od siedmeho do desiateho roku verejného života v Mekke, tiež plný prorockých legiend, ako aj opisov Božích trestov.
Zistili sme, že M. prešiel po hegire veľkou zmenou. Súry sú adresované židom a kresťanom a priateľský a pochvalný tón, ktorý im bol vyhradený v prvej fáze, sa postupne stráca a v posledných rokoch života "proroka" islamu vrcholí skutočným útokom. Práve z tohto obdobia pochádza napríklad súra 9, v ktorej sa vo verši 29 požaduje: poníženie:
"Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha a v deň posledného súdu, nerešpektujú to, čo Boh a Jeho posol zakázali, a nenásledujú pravé náboženstvo [islam] spomedzi ľudí Knihy [židov a kresťanov], pokiaľ nesúhlasia s platením dane [čím im bude umožnené žiť pod ochranou islamského štátu a zároveň si zachovať svoje náboženstvo] s podriadením."
To bude mať za následok zákony ukladajúce rôzne obmedzenia pre tých, ktorí sa hlásia k židovskému alebo kresťanskému náboženstvu, ako napríklad špeciálne oblečenie, zákaz nosiť zbrane a jazdiť na koni atď.
Hoci Korán výslovne uznáva, že Pentateuch, žalmy a evanjelium sú zjavené, medzi islamom a judaizmom sú značné rozdiely a medzi islamom a kresťanstvom ešte väčšie. Tieto rozdiely, ako sme už povedali, odrážajú kontakty medzi Mohamedom a heretickými kresťanskými sektami, ktorých existencia bola v tom čase celkom bežná tak v Byzantskej ríši, ako aj predovšetkým tesne za jej hranicami.
Medzi najviditeľnejšie rozdiely patria tie, ktoré sa týkajú postavy Krista, pričom kresťanské apokryfné knihy majú na Korán osobitný vplyv. Vo svätej knihe islamu sa napríklad píše: Ježiš je synom Márie a narodil sa z panny, a predsa je táto Mária Mojžišovou sestrou.
Veľmi podrobne sa rozprávajú zázraky, ktoré Ježiš vykonal od detstva, a pripisujú sa mu mená Mesiáš, Duch Boží a Slovo, čím sa stavia na úroveň nad ostatných prorokov, ale spresňuje sa, že Kristus nie je nič viac než služobník Boží, človek ako každý iný; okrem iného sa konštatuje, že jeho smrť na kríži by sa nikdy nestala: namiesto Ježiša by bolo ukrižované iba simulakrum.[2].
Ďalší podstatný rozdiel, ktorý je pre islam niečím absolútne pozemským (ďalší dôvod, prečo hovoríme o islame ako o prírodnom náboženstve), urobil dojem na jednoduchých a drsných obyvateľov púšte: zelené záhrady, čarovné potoky, víno, ktoré neopája, vždy nedotknuté panny. Nie je tam nič, čo by vyjadrovalo koncept blaženej vízie a účasť veriacich na samotnom Božom živote: Alah je ľudskému zraku neprístupný (6/103).
Okrem iných rozdielov je tu aj predurčenie ľudských činov Bohom (v tomto je islam veľmi podobný kalvinizmu). V Koráne sú pasáže, ktoré viac či menej podporujú alebo úplne popierajú slobodnú vôľu, ale práve tie druhé boli s obratnými korekciami prijaté sunnitskou ortodoxiou, a to na to, aby islamu dali pečať predeterministizmu (maktub, osud každého človeka, je pevne napísaný a vopred určený Bohom).
Skutočné zostavenie Koránu sa uskutočnilo až po Mohamedovej smrti, keď sa začali zhromažďovať všetky fragmenty zjavenia, ktoré zveril svojim nasledovníkom. Súry boli usporiadané podľa dĺžky (od najdlhšej po najkratšiu, hoci s niekoľkými výnimkami, aj kvôli nemožnosti logického alebo chronologického usporiadania).
Do toho istého obdobia spadá aj začiatok ostrých bojov a vnútorných rozporov medzi jednotlivými stranami a prúdmi, ktoré sa dusili v krvi, pričom každá strana si na podporu svojich nárokov vymýšľala verše a citáty z Koránu à la carte.
Je to arabské slovo, ktoré znamená "vyšliapaná cesta", podobne ako halacha v hebrejčine, a označuje písaný zákon. Zo sémantického hľadiska možno oba výrazy, arabský aj hebrejský, prirovnať k nášmu "zákonu" ("priama" cesta, spôsob, ktorým sa treba riadiť). Šarī‛a, islamské právo alebo zákon (podľa "ortodoxného" sunnitského názoru), vychádza zo štyroch hlavných zdrojov:
Keď sme už prebrali Korán, pozrime sa priamo na ďalšie tri zdroje, počnúc sunnou (zvyk, tradícia, línia správania predkov), čo je slovo, ktoré označuje ešte pred Mohamedom tradičné zvyky, ktorými sa riadil život Arabov. V islamskom kontexte ten istý pojem definuje súbor výrokov, skutkov a postojov Mohameda podľa svedectiev jeho súčasníkov.
A práve tu vstupuje do hry ḥadiṯ, t. j. rozprávanie alebo opis Mohamedovej sunny vytvorený podľa určitej schémy, založenej na isnād (podpora a vymenovanie osôb, ktoré anekdotu podali, vo vzostupnom poradí až po priameho svedka epizódy) a matn (text, telo rozprávania). Tento prameň bol mimoriadne potrebný, keď v čase M. smrti bol islam len hrubým náčrtom toho, čo sa malo stať neskôr.
Po dobytí tak rozsiahlych území a následnej konfrontácii s novými kultúrami bolo tiež potrebné nájsť riešenia problémov a ťažkostí, s ktorými "Boží posol" nikdy nebol priamo konfrontovaný.
A bol to práve Mohamed, kto bol povolaný, aby sám mohol upresniť, hoci už bol po smrti, množstvo bodov, ktoré boli v Koráne len naznačené alebo sa nimi nikdy nezaoberal, v súvislosti s rôznymi disciplínami. Takto vznikol súbor pravdivých, domnelých alebo falošných tradícií v čase, keď každá z frakcií bojujúcich v rámci islamu tvrdila, že má Mohameda na svojej strane, a pripisovala mu ten či onen výrok, pričom vytvárala celé aparáty úplne nespoľahlivých svedectiev.
Metóda prijatá na zastavenie tohto preplneného toku bola mimoriadne svojvoľná. V skutočnosti sa vôbec nevyužívala textová analýza a vnútorné dôkazy textov (to isté možno povedať o exegéze Koránu, ktorá takmer neexistuje), čo je v kresťanstve kritérium par excellence na určenie a overenie pravosti textu.
Naopak, spoliehalo sa výlučne na povesť ručiteľov: ak bol teda reťazec svedkov uspokojivý, za pravdivé sa mohlo považovať čokoľvek. V tejto súvislosti treba poznamenať, že tradície definované ako najstaršie a najbližšie k Mohamedovi sú najmenej spoľahlivé a najviac umelo vytvorené (čo možno zistiť aj z prílišnej afektovanosti jazyka).
Tretím prameňom islamského práva alebo šaríou je qiyās alebo dedukcia analógiou, prostredníctvom ktorej sa na základe skúmania určených a vyriešených otázok našlo riešenie pre iné, nepredpokladané. Použitým kritériom je v tomto prípade ra'y, t. j. hľadisko, intelektuálny názor, úsudok alebo osobný názor. Predmetný prameň sa stal nevyhnutným od úsvitu islamu, pretože, ako sme videli, nesúlad Koránu a ḥadīṯ spôsobil značný zmätok a viedol k tomu, že pre prvé dva pramene vstúpila do platnosti tradícia zrušenia a zrušeného.
Ak by však qiyās nestačil na vyriešenie všetkých nevyriešených otázok, bol vložený štvrtý zdroj, vox populi alebo iǧmā‛ (ľudový konsenzus), ktorý mal poskytnúť pevný základ pre celý právny a doktrinálny aparát. Tento zdroj sa zdal byť viac než opodstatnený tak pre citáty z Koránu, ako aj pre niektoré hadīṯ, v jednom z ktorých Mohamed tvrdil, že jeho spoločenstvo sa nikdy nezmýli.
Iǧmā‛ môže spočívať v doktrinálnom konsenze, ku ktorému dospeli doktori práva; v konsenze o výkone, ak ide o zvyky zavedené v bežnej praxi; v tichom súhlase, aj keď nie jednomyseľnom, právnikov v prípade verejných činov, ktoré nezahŕňajú odsúdenie kohokoľvek.
Konštruktívna práca pri odvodzovaní práva zo štyroch uvedených zdrojov (Korán, sunna, qiyās a iǧmā‛) sa nazýva iǧtihād (da ǧ-h-d, rovnaký koreň ako termín ǧihād) alebo "intelektuálne úsilie". Spomínané úsilie, skutočné rozpracovanie pozitívneho islamského práva, založené však na "zjavenom" slove, trvalo približne do 10. storočia, keď sa sformovali právne školy (maḍhab), po ktorých sa "brány iǧtihād" považujú za oficiálne uzavreté. Odvtedy možno prijímať len to, čo už bolo ustálené, bez zavádzania ďalších inovácií (bid‛a).
Najprísnejší sú v tomto smere wahhábisti (zakladateľ Muḥammad ibn ‛Abd-el-Waḥḥḥab: wahhábistická doktrína je oficiálnou doktrínou kráľovstva Saudov, absolútnych monarchov Saudskej Arábie) a salafisti (zakladatelia a hlavní predstavitelia: Do tohto prúdu patria aj Moslimskí bratia).
Podľa názoru oboch hnutí boli do islamskej doktríny zavedené prílišné inovácie, preto je potrebné vrátiť sa k počiatkom, do zlatého veku, do veku otcov (salafov), najmä do obdobia Mohamedovho života v Medine a jeho prvých nástupcov alebo kalifov.
Predtým, ako budeme pokračovať, môņeme povedať niekoľko slov o pojme ǧihād. Moslimské právo považuje svet za rozdelený do dvoch kategórií: dār al-islām (dom islamu) a dār al-ḥarb (dom vojny): proti druhému menovanému sú moslimovia v stave neustálej vojny, kým sa celý svet nepodriadi islamu.
ǧihád je v islamskom práve taký dôležitý, že sa takmer považuje za šiesty pilier islamu. V tomto zmysle existujú dve povinnosti bojovať: kolektívna (farḍ al-kifāya), keď je dostatočný počet vojakov; individuálna (farḍ al-‛ayn), v prípade nebezpečenstva a obrany moslimskej komunity.
Existujú dva typy ǧihād, jeden malý a jeden veľký. Prvým je povinnosť bojovať za šírenie islamu; druhým je každodenné a neustále individuálne úsilie na ceste k Bohu, v praxi cesta obrátenia.
Práve prostredníctvom ǧihádu sa mnohé kresťanské krajiny dostali, najčastejšie kapituláciou, do rúk islamu a v tomto prípade aj ich obyvatelia, považovaní za "ľud zmluvy" alebo ahl al-ḏimma, alebo jednoducho ḏimmī, sa stali chránenými poddanými štátu, občanmi druhej kategórie, ktorí podliehajú plateniu dane z kapitulácie, nazývanej ǧizya, a dane z vlastnených pozemkov, ḫarāǧ.
Podľa tohto učenia bola koexistencia dvoch prirodzeností v Kristovi, jednej ľudskej (nesúcej zlo) a jednej božskej (nesúcej dobro), nepredstaviteľná. Preto buď bol Kristus v čase ukrižovania nahradený niekým iným, alebo bola celá táto epizóda ilúziou. V tomto zmysle sa vyjadril už Šimon Mág (citovaný v Skutkoch apoštolov) a jemu a jeho gnostickým stúpencom akoby odpovedal už Ján v 1Jn 4, 1-2: "Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha"; a tiež Jn 1, 14: "A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami".
Tu si môžete prečítať tretiu časť tejto recenzie.
Gerardo Ferrara
Absolvent histórie a politológie so špecializáciou na Blízky východ.
Zodpovedá za študentov na Univerzite Svätého kríža v Ríme.
