Gustavo Zamudio patrí k novej skupine mladých peruánskych kňazov, ktorí preberajú dôležité úlohy vo svojich diecézach. Vo veku iba 32 rokov je už farárom vo farnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie, v meste LimaNeúnavne sa snaží prinášať evanjelium do všetkých kútov spoločnosti, ktorá tiež prechádza rýchlou sekularizáciou.
Jeho príbeh - ako sám povedal nadácii CARF - bol veľmi podobný príbehom mnohých iných detí v štvrti La Victoria, ktorá je husto obývanou štvrťou Limy. Jedného dňa sa však Boh hlboko dotkol jeho srdca a vo veku 17 rokov vstúpil do seminára Santo Toribio de Lima. "Venoval som sa štúdiu, ale predovšetkým som veľa času trávil hraním futbalu s kamarátmi," hovorí o svojom detstve.
Jeho rodina bola katolícka a bola veľmi oddaná Seňorovi de los Milagros.Od detstva som ho chcel nosiť na pleciach, ale do kostola som nechodil pravidelne. Napriek tomu dodáva: "Nikdy som nepochyboval o existencii Boha, hoci neskôr som sa musel dozvedieť viac o tom, čo znamená veriť v Ježiša Krista."
Práve v období dospievania, keď mal len 13 rokov, začal svoj proces povolania. "Mníška z rehole Dcér svätej Márie od Srdca Ježišovho, ktorá bola mojou učiteľkou náboženstva V škole ma pozval do skupiny chlapcov, ktorí sa stretávali v sobotu ráno na fare. Najviac si pamätám, že mi povedal, že sú tam raňajky a futbal. Viac som nepotreboval vedieť...", spomína so smiechom.
Prvýkrát sa zúčastnil na tomto stretnutí a zistil, že ide o skupinu akolytov. Hoci to preňho bolo nové, rozhodol sa, že sa k tejto skupine pripojí. Gustavo Zamudio hovorí, že to bola príležitosť "po prvýkrát osobne stretnúť diecézneho kňaza, otca Henryho, ktorého svedectvo kňazského života bolo v procese môjho rozlišovania veľmi dôležité".
Ďalším faktorom, ktorý v tomto procese vyniká, bola modlitba farského spoločenstva za povolania ku kňazstvu. "Cítil som, že moje povolanie bolo istým spôsobom Božou odpoveďou na ich modlitby. Tento kontext, v ktorom začal žiť svoju vieru, bol pre Gustava Zamudia zásadnou pomocou, pretože zdôrazňuje, že prvá vec, ktorú sa naučil, bola "brať svoj kresťanský život vážne tým, že som sa staral o svoj zbožný život".
Teraz kňaz hovorí, že až takto zistil, že "bez Krista život nie je životom. Bol to dosť radikálny krok, pretože vzhľadom na spoločenskú atmosféru, v ktorej som žil od detstva, to znamenalo skutočnú zmenu životných ideálov".
Postupne, prirodzene a postupne si podľa svojich slov uvedomil "vnútornú silu, ktorá ma poháňala ísť cestou kňazského života". Gustavo sa rozprával so svojimi rodičmi a povedal im o svojej túžbe stať sa kňazom. Hoci s ním mala rodina iné plány, on sa nebránil a po skončení strednej školy mohol vstúpiť do seminára.
Tesne po vysvätení za kňaza a vďaka pomoc Nadácia CARF mu umožnila študovať filozofiu na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme. "Vzhľadom na ekonomickú situáciu mojej rodiny som si nikdy nepredstavoval, že by som cestoval do večného mesta. Pre niekoho ako ja, kto bol predtým mimo Peru len niekoľko dní, to bola skutočne medzinárodná skúsenosť," dodáva.
Hoci geograficky sa nachádzal v Taliansku, don Gustavo Zamudio potvrdzuje, že "existenciálne" sa cítil tak trochu v celom svete vďaka katolicite Cirkvi. Dodáva: "Zdá sa mi, že neexistuje viac pohlcujúca skúsenosť univerzálnosti Cirkvi, tej požehnanej jednoty v pluralite - aj na intelektuálnej úrovni - ako štúdium na pápežskej univerzite a v Ríme".
Ďalším aspektom, ktorý Počas pobytu v Ríme ho zaujala "vitalita katolíckeho intelektuálneho sveta", Podľa jeho vlastnej skúsenosti to totiž bola "živá a dynamická intelektuálna tradícia, stelesnená v profesoroch, väčšinou kňazoch, a v univerzitných učebniach".
Ak je tomuto kňazovi niečo jasné, tak to, že všetka príprava, ktorú získal počas štúdia na Pápežskej univerzite Svätého kríža, mu teraz veľmi pomáha v jeho každodennej pastoračnej práci. A o jeho štúdiu Filozofia na adrese Rómeo ubezpečuje: "Mne osobne pomáha dosiahnuť autentickú vieru dospelého človeka, ktorý sa nenechá unášať vetrom módy, tým, čo čoskoro pominie."
Ale nezostáva len pri tom. Don Gustavo dodáva, že "moje filozofické štúdium v Ríme mi pomáha viesť dialóg so súčasným svetom, snažím sa, aby moje vlastné boli legitímne obavy ľudí mojej doby, a usilujem sa ponúknuť dôvody mojej nádeje tým, ktorí sa na ne pýtajú".
V pastoračnej rovine sa farár domnieva, že táto skúsenosť ho naučila "počúvať a analyzovať odlišné názory s rešpektom a kritickým duchom". V skutočnosti si uvedomuje, že tak v Vo farnosti, ako aj na univerzite, kde vyučuje, mu mladí ľudia otvorene kladú otázky a vznášajú námietky týkajúce sa viery.
"Myslím si, že v tejto prvej línii evanjelizácie treba ešte veľa urobiť, a to aktívnym štýlom, ktorý dáva prednosť pravde, aby sa presadila vlastnou silou," priznáva tento mladý kňaz.
V skutočnosti pre túto prácu učiteľa na Unife, súkromnej univerzite v Lime, tvrdí, že počas svojho pôsobenia na Roma svedectvo troch svätcov, ktorí osvetľujú jeho službu farára a ktorí sú základom jeho kňazského poslania: svätý Tomáš Akvinský, svätý Josemaría Escrivá a svätý Filip Neri.
Gustavo Zamudio má už ako farár aj ako učiteľ veľa povinností, ale nemenej výziev má aj ako mladý kňaz. Z tohto dôvodu je presvedčený, že je dôležité "mať pevný vnútorný život, aby sme neprestali byť Božími ľuďmi".
K tomu dodáva, že je potrebná "koherentná teologická a kultúrna formácia, aby Božie slovo malo dnes zmysel". A napokon farár zdôrazňuje aj význam "kňazského bratstva a priateľstva vzhľadom na zdravé riadenie vlastnej afektivity".
Na záver by sa otec a farár Gustavo Zamudio rád poďakoval nadácii CARF a všetkým jej dobrodincom, vďaka ktorým mohol on a mnohí jeho známi v Ríme pokračovať v štúdiu.
"Nevzdávajte sa dobrej formácie kňazov. Cirkev potrebuje pastierov podľa Kristovho srdca: pastierov s múdrym srdcom, ktorí sú schopní ponúknuť svojim bratom duchovné a doktrinálne vedenie. Zverujem im každú eucharistiu, aby sa vždy cítili spoluzodpovední za formáciu tých, ktorí sú povolaní ku kňazstvu, a aby znovu a znovu objavovali radosť z darovania," uzatvára.
