Kňaz Miguel Mullen žije v argentínskej arcidiecéze Mendoza, ktorá je jednou z najväčších v krajine a nachádza sa na rovinách východne od Ánd, v najzápadnejšej časti juhoamerickej krajiny. Vo veku 49 rokov je tento rehoľník, člen prelatúry Opus Dei, takzvaným neskorým povolaním, keďže bol vysvätený za kňaza v roku 2020, uprostred pandémie koronavírusu.

Cesta, ktorá ho priviedla ku kňazstvu, však bola dlhá, pretože už dlho pociťoval nepokoj v povolaní, ktorý napokon vyústil do povolania byť kňazom, ktorého sen sa mu podarilo naplniť v deň, keď bol v Ríme vysvätený.

Žije v Argentíne, svojej rodnej krajine, ktorá sa dlhodobo nachádza v zložitej politickej, ekonomickej, sociálnej a náboženskej situácii. "Argentína prechádza krízou dôvery vo svoju menu a vysokou infláciou. To vedie k tomu, že zamestnaní ľudia počas roka strácajú kúpnu silu svojich príjmov, kým sa ich mzdy neupravia. Situácia je pre nižšie a stredné vrstvy veľmi nepriaznivá," vysvetľuje v rozhovore pre nadáciu CARF.

Pokiaľ ide o náboženskú situáciu, Miguel Mullen sa domnieva, že je ťažké ju zovšeobecňovať. Hovorí, že "na jednej strane v Mendoze, kde žijem, som si všimol, že málo rodín zo školy, kde pracujem, chodí na nedeľnú svätú omšu. Napríklad deti, ktoré už prijali prvé sväté prijímanie, by chceli ísť, ale rodičia ich neberú." Zároveň však vysvetľuje, že keď musel v nedeľu nahradiť farára, "našiel angažované spoločenstvá a dobrú účasť na omši".

V tomto rozhovore s Nadácia CARF hovorí o svojom povolaní, kňazskom živote a skúsenostiach zo štúdií v Pamplone a v Ríme.

Ako ste prijali vieru? Don Tino (Constantino Gargallo) ma pokrstil týždeň po mojom narodení. Ten istý španielsky kňaz, člen Opus Dei, zosobášil mojich rodičov. Moja matka, Nancy Taylorová, nebola katolíčka, ale protestantka. Stretla sa s centrom Opus Dei v Buenos Aires. Tam sa rozhodla vyznávať katolícku vieru. Bolo to veľmi hlboké a odvážne obrátenie. Môj otec, Miguel Mullen, bol vychovaný v katolíckej rodine. Kontakt s protivenstvami ho urobil zrelým a bol to dobrý človek, ktorý vyžaroval teplo a radosť. V našej rodine vždy vládla kresťanská atmosféra plná prirodzenosti.

A ako prišlo vaše povolanie ku kňazstvu? Pri príležitosti Zeleného štvrtka v meste La Plata som začal vnímať povolanie ku kňazstvu. Počas umývania nôh prišlo do mojej duše niečo ako ponuka od Pána umývať nohy iným prostredníctvom sviatosti spovede. Tento nepokoj pretrvával mnoho rokov. Vyjadril som ho prelátovi Opus Dei v rôznych listoch a tiež regionálnemu vikárovi. Približne v roku 2015 som opäť naliehal; bolo mi jasné, že moje povolanie numerára nie je neúplné, pretože nie som kňaz. Ale človek sa snaží byť verný podnetom, ktoré k nám prichádzajú zhora....

Od toho Zeleného štvrtka som musel čakať asi 20 rokov až do vysviacky. Nemám ani najmenšiu výčitku za toto meškanie, pretože povolanie do Diela mi prinieslo len radosť.

Študovali ste v Pamplone aj v RomaAké boli vaše skúsenosti? Vzhľadom na svoj vek a úlohy v Argentíne som absolvoval štúdium morálnej a spirituálnej teológie na Navarrskej univerzite. Vďaka výnimočnému plánu som cestoval len počas skúškového obdobia, aby som mohol študovať a robiť skúšky. Páčil sa mi areál a atmosféra teologickej fakulty.

Život Miguela Mullena z Argentíny v Pamplone

Žil v Colegio Mayor Aralar. Po skúškach som využíval športové zariadenia na hranie futbalu a tenisu. Vo štvrtok som musel ísť von na pinčos a vychutnať si nádherné mesto Pamplona.

Po skončení štúdia som absolvoval doktorát z morálnej teológie v Ríme na Pápežskej univerzite Svätého kríža. Tam som si užil niekoľko hodín, tých, ktoré boli potrebné na získanie kreditov za doktorát. Oceňoval som najmä prítomnosť a zdieľanie hodín v kozmopolitnom prostredí. Napriek mojej základnej znalosti taliančiny som mohol navštevovať niektoré hodiny etiky cnosti, ktoré viedol don Ángel Rodríguez Luño. Skvelý učiteľ. Mal som šťastie, že som našiel skvelého spravodajcu pre svoju diplomovú prácu, uruguajského kňaza Artura Bellocqa. Okrem jeho ľudských kvalít som vnímal aj solídnu akademickú kompetenciu.

Sú nejaké pozoruhodné situácie, ktoré si z týchto rokov pamätáte? V mojom prípade bola pandémia v istom zmysle mojou výhodou. Mohol som sa sústrediť na doktorát a bezprostrednú prípravu na kňazstvo. Na druhej strane, moja kňazská vysviacka bola v septembri 2020. Presbytérium kostola svätého Eugena (Rím) bolo plné kňazov s maskami, v bezpečnej vzdialenosti. Dokonca aj kardinál Pietro Parolin, ktorý nás vysvätil, a dokonca aj náš prelát don Fernando Ocáriz.

Lety z Ameriky boli úplne zrušené. Z tohto dôvodu sme my diakoni z Ameriky museli obetovať Pánovi neprítomnosť našich príbuzných. Bola to nota smútku v nebeskom kontexte.

Aké boli najpamätnejšie momenty vášho kňazského pôsobenia? Prvé mesiace kňazskej služby som strávil v Madride. Hlavnou pastoračnou úlohou, ktorá mi bola pridelená, bolo nahradiť dona Felipeho, kňaza prideleného k presbytériu v Opus DeiBol hospitalizovaný kvôli infekcii. Trikrát týždenne vypomáhal vo farnosti svätého Josemaría v Alcorcóne. Tam celebroval jednu z nedeľných omší a strávil mnoho hodín v spovednici.

Krátko po mojom príchode som sa z médií dozvedel, že farár don Javier Contreras sa stal obeťou atentátu. V skorých ranných hodinách ho prekvapil asi 25-ročný muž, ktorý sa pomiatol, a v ruke mal nôž. Povedal mu, že sa ho chystá zabiť, a asi päť minút viedli ručný boj.

Vďaka Bohu a ľudskej a duchovnej sile dona Javiera utrpel len tri bodné rany. Bol som šokovaný, pretože v popoludňajších hodinách toho dňa, keď bol prepustený, farár celebroval svätú omšu. Nemal tridsať rokov, ale sedemdesiat. V homílii povedal svojim farníkom, že útočníkovi z celého srdca odpustil. Stál vedľa hlavného hrdinu filmu Veľký 2 Torino.

Ďalší pozoruhodný moment nastal, keď som slúžil stredoškolákom v škole Fuenllana. Spomínam si na radosť, keď som vnímal dôveru dievčat v kňaza i svoju vlastnú radosť z udeľovania sviatosti zmierenia. V skutočnosti boli pre mňa najšedivejšie dni, keď nikto neprišiel na spoveď a hodiny sa vliekli.

- Čo podľa vás kňaz potrebuje, aby mohol čeliť mnohým výzvam a nebezpečenstvám, ktorým čelí? Som vysvätený len niekoľko rokov, ale myslím si, že kňaz potrebuje pestovať priateľstvo s Kristom prostredníctvom modlitby. Potrebuje sa tiež spoliehať na Eucharistiu, hľadať v nej silu a útechu v ťažkých chvíľach.

Máme rovnaké slabosti ako každý človek. Myslím si, že rozhodnutie mať duchovné sprevádzanie je veľmi múdre, pretože aj my kňazi potrebujeme počúvanie, porozumenie a povzbudenie.

Za užitočné považujem aj investovanie do doktrinálnej a morálnej formácie. Od dobrého čítania až po sledovanie prednášky na aktuálnu teologickú tému. Ešte by som dodal, že mám veľmi rád stretnutia s inými kňazmi. V Mendoze diecéza organizuje všeobecné stretnutia kňazov, kde sa pestuje kňazské bratstvo. Niečo podobné robíme aj v dekanáte Guaymallén, a to raz za mesiac. Človek žasne nad dobrým životom mnohých kňazov.

- Chceli by ste niečo povedať dobrodincom nadácie CARF? Pomáhate pri kovaní kňazov Ježiša Krista. To je na nezaplatenie. Boh na to bude pamätať a vy to nikdy nebudete ľutovať.