Dnes vám povieme o povolaní seminaristu Sthabisa Zibaniho za kňaza v Južnej Afrike, ktorý sa snaží obnoviť vieru vo svojej diecéze napriek ranám minulosti.
Je štvrtým z piatich súrodencov a synom dvoch stredoškolských učiteľov ekonómie. Jeho rodičia tvorili rodinu, v ktorej sa katolícka viera ujala najprv z matkinej strany a neskôr, roky po svadbe, ju prijal aj jeho otec.
Seminarista Sthabiso ako budúci kňaz vyrastal v rodine zakorenenej v evanjeliu a kultúre Zulu, kde sa život točil okolo troch pilierov: dom, škola a kostol.
"Náš otec sa obrátil neskoro, ale jeho svedectvo vo mne zanechalo hlboký dojem. Vyrastali sme v typickej katolíckej a zuluskej rodine: láska a úcta k Bohu, k sebe navzájom a k cudzincom, ktorých sme považovali za svojich susedov.
Rodičia ho aj jeho súrodencov povzbudzovali, aby objavovali svoje talenty, a on sa čoskoro stal neposedným a zvedavým dieťaťom: skúšal futbal, kriket, debatné krúžky, spevácky zbor... A ako každý mladý človek v jeho veku, aj on prežíval tajnú lásku. "Dievča, o ktorom moji rodičia nikdy nevedeli," priznáva s plachým úsmevom. Ale v jeho vnútri už od mladosti horela otázka, ktorú nedokázal umlčať: volanie stať sa kňazom.
"Vedel som, že si nezoberiem dievča, ktoré som hlboko miloval. Preto som prepustil svoju priateľku a odpovedal na výzvu. Zveril som sa Kristovi, aby mi dal silu milovať radikálne, nad rámec romantických záujmov a profesionálnych ambícií," hovorí.
Jeho rozhodnutie nebolo ľahké: aby sa rozhodol pre svoje povolanie, vzdal sa inžinierskeho štúdia, svojho pohodlia a všetkého, čo poznal, aby sa vydal na cestu, ktorou sa predtým nikto z jeho rodiny nevydal.
Keď hovorí o svojom kňazskom povolaní, Sthabiso trochu stíši hlas. Priznáva, že jeho rozlišovanie bolo inšpirované mnohými ľuďmi, ale predovšetkým jeho rodinou a najmä otcom: "V mojej rodine som sa naučil a pozoroval otcovskú lásku, ktorú sme dostávali. Mnohí by boli prekvapení, keby sa dozvedeli, že môj vlastný otec je inšpiráciou pre kňazský život. Hoci nie je kňazom, vidím v ňom kňazskú cnosť obetavosti, a to aj teraz, na prahu staroby".
Po otcovi to boli jeho farskí kňazi, ktorí mu pomohli objaviť Božiu vôľu v jeho živote. Ale predovšetkým Kristus: "Dobrý pastier vidí chromú ovcu, ktorou som, a prichádza po mňa. Zdvihne ma a nesie na svojich pleciach. Práve kvôli nemu chcem byť kňazom: aby na tých istých pleciach našlo útočisko viac chromých oviec".
Diecéza Eshowe jeho žiadosť prijala a odvtedy ho sprevádza. Rok strávil vo formačnom dome svätého Ambróza pre ašpirantov v arcidiecéze Durban a ďalší rok v Orientačnom seminári svätého Františka Xaverského.
Po tomto školení v Južnej Afrike bol Sthabiso prijatý do Medzinárodný seminár Bidasoa (Pamplona), kde dnes pokračuje vo svojom dobrodružstve smerom ku kňazstvu, kráčajúc pokojným a stálym krokom.
Kultúrny kontrast bol obrovský a španielčina je pre neho stále ťažká: "Počas vyučovania a homílií sa niekedy strácam. Ale vďačím Bohu za to, že som sa dostal až sem," hovorí bez náznaku sťažnosti.
V diecéze Eshowe žije približne 2,8 % obyvateľov regiónu. Bola založená v roku 1921 a zaznamenávala neustály nárast počtu katolíkov až do 80. rokov 20. storočia, keď ich počet začal klesať.
"Prispieva k tomu mnoho faktorov. Predpokladám, že najdôležitejším z nich je vtedajšia politická nestabilita, ktorej pach ešte stále pretrváva v dnešnej spoločnosti."
Sthabiso s pokojom, s akým pozoruje svoju krajinu z diaľky, neskrýva bolesť, ktorú cíti zo súčasnej situácie Cirkvi v Južnej Afrike. Kresťanstvo dnes prechádza hlbokou krízou identity: kolonializmus zanechal otvorené rany a Katolícku cirkev niektorí vnímajú ako súčasť tejto minulosti.
"Väčšina ľudí má pocit, že ich kolonializmus pripravil o ich identitu, a preto obviňujú katolícku cirkev a iné kresťanské denominácie. To spôsobilo silnú prítomnosť politiky identity a kultúrnej politiky, ktorá zámerne vylučuje Boha a Cirkev," rozpráva s ľútosťou, ale bez straty nádeje.
K tomu sa pridáva vplyv západného mysticizmu, ktorý sa mieša s náboženstvami afrických predkov, a hlboká hospodárska kríza, čiastočne spôsobená politickou korupciou. To všetko núti mnohých pracovať aj v nedeľu a opúšťať komunitný život.
"Dobrou lekciou, ktorú by sme si mohli vziať z Európy, je úcta k historickým náboženským pamiatkam... Naše staré kostoly chátrajú. Žiaľ, ak ľudia už nebudú chodiť do kostola, na chrámy sa zabudne... postupne," lamentuje.
Jedna iskierka nádeje však horí jasne: mládež. "Najživšou časťou Cirkvi v Južnej Afrike je nepochybne mládež," hovorí s presvedčením.
Mnohí mladí ľudia sa nenechávajú strhnúť ideológiami sveta a hľadajú hlboké dôvody, prečo veriť, prečo žiť a prečo dúfať.
"Práve kvôli kríze identity sa mladí ľudia venujú hĺbkovému skúmaniu. A hoci mnohí z nich ledva vychádzajú s peniazmi, stále majú nádej, že Boh im dá riešenie."
Väčšina katolíckych veriacich v jeho krajine, najmä mladých, žije skromne, a to tak v spôsobe, akým sa prezentujú svetu, ako aj v liturgii. Pre tohto mladého juhoafrického seminaristu, budúcnosť Cirkvi je o autenticite: jednoduchosti, pravde a vernosti.
Dnes, v jazyku, ktorý sa stále učí, a v kultúre, ktorá sa veľmi líši od jeho vlastnej, Sthabiso robí tiché, ale pevné kroky k vysväteniu. V Španielsku je sotva rok a čoskoro začne druhý ročník bakalárskeho štúdia teológie.
Túži sa jedného dňa vrátiť ako kňaz do zraneného srdca svojej vlasti. Preto každá lekcia, každá modlitba, každé úsilie má jasný cieľ: mužov a ženy z jeho milovaného Eshowe, túžiacich po autentickej viere. "Ďakujem Bohu za svoje povolanie a z celého srdca chcem na toto volanie odpovedať celou svojou láskou.
Lebo srdce pastiera sa napokon meria podľa zranených oviec, s ktorými sa chce stretnúť a objať ich Kristovou láskou.
Marta Santín, novinár špecializujúci sa na náboženstvo.
