Kňazský celibát je od prvých storočí kresťanstva realitou, ktorá je v latinskej katolíckej cirkvi hlboko spojená s vysvätenou službou. Hoci nie je dogmou viery, celibát sa predpokladal ako dar, ktorý silne vyjadruje duchovný význam kňazstva. Odkiaľ však táto prax pochádza, prečo sa zachováva dodnes, akým výzvam čelí?
Celibát sa nezačal v Cirkvi, ale bol ňou prijatý veľmi skoro. Ježiš sám žil v celibáte a voľba celibátu "pre nebeské kráľovstvo" (porov. Mt 19, 12) sa objavuje v jeho učení. Aj svätý Pavol sa vo svojom prvom liste Korinťanom odvoláva na tento ideál: "Kto je slobodný, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi" (1 Kor 7, 32).
V prvých storočiach kresťanstva žili v cirkevnom živote spolu ženatí aj celibátni klerici. Avšak už v 4. storočí koncily v Elvíre (asi 305) a Kartágu (390) odporúčali pre ženatých klerikov večnú kontinenciu, t. j. žiť ako bratia po prijatí svätenia. Postupom času sa disciplína povinného celibátu na Západe upevnila, najmä od Druhého lateránskeho koncilu (1139), ktorý stanovil, že vysvätený môže byť len celibátnik.
Na druhej strane, vo východnej katolíckej cirkvi sa zachovala možnosť vysväcovania ženatých mužov, hoci biskupi sú volení výlučne z celibátnikov.
Celibát nie je len odriekanie, ale pozitívna voľba pre väčšiu lásku. Ako napísal Svätý Ján Pavol II.Celibát kvôli kráľovstvu nie je únikom z manželstva, ale osobitnou formou účasti na Kristovom tajomstve a jeho manželskej láske k Cirkvi" (Ján Pavol II, Pastores dabo vobis, n. 29).
Kňaz, prispôsobený Kristovi, hlave a manželovi Cirkvi, je povolaný milovať nerozdeleným srdcom a úplne sa odovzdať Bohu a službe ľuďom. Celibát umožňuje toto radikálne sebadarovanie, oslobodiť sa od rodinných väzieb a byť k dispozícii všetkým.
Okrem toho je celibát eschatologickým znamením: anticipuje budúci stav vykúpených v nebeskom kráľovstve, kde "sa neženia ani nevydávajú" (porov. Mt 22, 30).
V súčasnom svete sa celibát často chápe nesprávne. V hypersexualizovanej a na sebarealizáciu zameranej kultúre sa celibát môže zdať ako bremeno alebo neopodstatnená deprivácia. Navyše nedostatok pozitívnych svedectiev a škandály niektorých členov kléru viedli niektorých ľudí k spochybňovaniu jeho životaschopnosti a žiaducnosti.
Aj v Cirkvi sa ozývajú hlasy, ktoré navrhujú jej revíziu, najmä v kontextoch, kde je nedostatok povolaní. Nedávni pápeži však dôrazne potvrdili jeho hodnotu. Benedikt XVI. potvrdil: "Kňazský celibát, prežívaný so zrelosťou, radosťou a oddanosťou, je požehnaním pre Cirkev i pre samotnú spoločnosť" (Benedikt XVI., s. 4).Svetlo sveta, 2010).
A pápež František, hoci otvoril dialóg o viri probati (ženatí muži osvedčenej viery v odľahlých oblastiach), zdôraznil, že celibát je "dar", ktorý by sa nemal potláčať.
Kňazský celibát zostáva prorockým znamením, svedectvom o tom, že je možné žiť plnohodnotný život, ktorý je úplne venovaný Bohu a druhým. Nie je to povinnosť, ale slobodná voľba, ktorá zodpovedá konkrétnemu povolaniu, sprevádzaná milosťou, formáciou a spoločenstvom.
V nadácii CARF podporujeme seminaristov a diecéznych kňazov na ich ceste povolania, vedomí si toho, že celibát sa nežije osamote, ale s pomocou Boha, iných bratov kňazov a laikov a celej Cirkvi, ktorá ich sprevádza. Modlíme sa za nich a podporujeme ich, aby boli vernými svedkami Kristovej lásky.
Nadácia CARF.
