- Je mi potešením pozdraviť vás, drahý otec Marwan, najmä v týchto dňoch, keď opäť sledujeme v televízii a čítame v novinách o konfliktoch, ktoré otriasajú Jeruzalemom a Svätou zemou. Rozhovor s niekým, kto sa venuje inštitucionálnej komunikácii a kresťanom vo Svätej zemi, nám pomáha pochopiť, aká veľká je zložitosť tejto časti sveta. A vy ste príkladom tejto zložitosti.
Áno, narodil som sa v Jeruzaleme v roku 1974 v ekumenickej rodine. Môj otec bol z pravoslávnej cirkvi a moja matka je z latinskej cirkvi. Ako ste predpokladali, pokrstený som bol melchitmi, pretože strýko mojej matky bol melchitský kňaz. Keď som sa narodil, požiadal mojich rodičov, aby ma pokrstili sami, a urobil to podľa svojho obradu. Potom rodičia chceli, aby som chodil do jednej z najlepších škôl, ktoré máme v Jeruzaleme. Zapísali ma teda do anglikánskej školy. A nakoniec som s pravoslávnym otcom, latinskou matkou, pokrstený melchitmi a vzdelávaný anglikánmi, napokon vstúpil do kláštora františkánov vo Svätej zemi.
- No, niečo veľmi fascinujúce, ale nie veľmi ľahké pochopiť pre tých, ktorí nežijú na východe a nie sú oboznámení s touto zložitosťou?
A uvedomte si, že môj prvý kontakt s vierou bol v skutočnosti v anglikánskej cirkvi. V škole sme sa chodili modliť do kostola, samozrejme, podľa anglikánskeho obradu. Zároveň ma rodičia posielali do oratória vo farskom kostole, ktorý bol latinský. Chodil som tam raz týždenne a tak často, ako som mohol. V tom čase som sa zoznámil s niekoľkými mladými priateľmi, nie zo školy, ale zo susedstva, ktorí boli súčasťou Františkánskej mládeže v Starom meste Jeruzalema. Pridal som sa k nim, pretože sa mi páčil spôsob, akým sa stretávali, aby sa modlili a rozjímali nad Božím slovom. Postupne som františkánskych bratov lepšie spoznal a začal som cítiť Božie volanie byť súčasťou tohto františkánskeho bratstva.
Už na konci posledného ročníka gymnázia som sa rozhodol vstúpiť do kláštora a vyskúšať si františkánsky život u bratov z Kustódie Svätej zeme. Moji rodičia boli rozhodne proti. Po veľkom naliehaní z mojej strany mi však dovolili vstúpiť do kláštora.
- Izraelský občan, arabsko-palestínskej národnosti, kresťanského vierovyznania, navyše vychovaný v rôznych konfesiách a obradoch. Ako prežívate túto zložitú identitu?
Iste, ako Palestínčan pochádzajúci z Jeruzalema, ktorý je vlastne v Izraeli, krajine s toľkými etnikami, s naozaj rôznorodým cirkevným zázemím, to nebolo a stále nie je ľahké... No všimnite si, že v Jeruzaleme by každý chcel mať svoje malé miesto.
A nebolo to ľahké, predovšetkým preto, že v Svätá zem človek sa musí prispôsobiť toľkým mentalitám a toľkým spôsobom existencie. A nehovorím len o arabských občanoch Izraela, ale aj o mnohých rôznych mentalitách mnohých pútnikov, ktorí neustále navštevujú Svätú zem, a často aj mnohých cudzincov, ktorí tam žijú. Na jednej strane môže byť ich prítomnosť výzvou, na druhej strane je aj bohatstvom. Výzvou, pretože je potrebné mať ekumenického ducha i medzináboženskú otvorenosť. Bohatstvo spočíva v tom, že vieme uchopiť a oceniť najlepšie posolstvá všetkých týchto kultúr.
- Koľko kresťanov je vo Svätej zemi, akého vierovyznania a aké sú ich konkrétne potreby?
Kresťania vo Svätej zemi pochádzajú z mnohých rôznych cirkví. Je tu katolícka cirkev, anglikánska cirkev, protestantská cirkev, ako aj pravoslávne cirkvi. My kresťania však žijeme spolu vo veľkej harmónii viery, pretože veríme v toho istého Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Našou absolútnou potrebou je potvrdiť našu existenciu a prítomnosť ako zjednoteného tela, pretože tvoríme menej ako 2 % obyvateľov Svätej zeme (samotný štát Izrael má takmer 9,5 milióna obyvateľov). Sme teda skutočne menšinou.
Je normálne, že máme potrebu sebapotvrdiť sa a povedať si, že sme naozaj prítomní. V skutočnosti sme prítomní z vedeckého a vzdelávacieho hľadiska, z administratívneho hľadiska, vo svete práce a podnikania a tiež z hľadiska viery.
- A tento aspekt viery a dialógu je veľmi dôležitý, pretože vieme, že kresťania zohrávajú v mierových rozhovoroch osobitnú úlohu, pretože majú najlepšie školy v krajine. Štatisticky sú najúspešnejší v štúdiu, najmä v odboroch, ako je medicína. A sú skutočným faktorom národnej jednoty, aj keď sú vtlačení medzi dve veľké väčšinové denominácie: judaizmus a islam.
To naozaj sme. Sme jednou zo zložiek, ktoré tvoria spoločnosť žijúcu vo Svätej zemi, medzi kresťanmi, moslimami, židmi, drúzmi a ďalšími. To, čo sa deje na spoločensko-politickej úrovni v celej spoločnosti, sa deje aj nám. A to, čo môžu zažívať iní, zažívame aj my. Ale to, že sme v menšine, znamená, že sme silní. Ako ste povedali, sme prítomní v mnohých oblastiach. Sme vplyvní aj vďaka podpore Cirkvi.
- V súčasnosti študujete inštitucionálnu komunikáciu na Pápežskej univerzite Svätého kríža. Aké budú vaše apoštolské ciele po skončení štúdia? Radi by sme tiež počuli o vašej kariére pred príchodom do Ríma.
Veľmi som sa angažoval v apoštoláte a pedagogickej formácii. Pätnásť rokov som bol riaditeľom školy a zároveň som pôsobil ako farár v meste Betlehem aj vo farnosti mesta Nazaret. Okrem toho som pracoval v rôznych výchovných a pastoračných oblastiach, napríklad v "Casa del Fanciullo", centre pre deti s osobitnými telesnými a sociálnymi poruchami. Teraz sa moje smerovanie mení, a to v zmysle metódy mojej práce. Cieľom však zostáva a vždy zostane služba Božiemu slovu, propagácia a ohlasovanie jeho posolstva spásy. Evanjelizácia je kľúčovým slovom môjho štúdia.
Z tohto dôvodu sa v súčasnosti vzdelávam s cieľom vrátiť sa a pracovať v Kresťanské mediálne centrum v Jeruzalemekde budem môcť evanjelizovať prostredníctvom médií v mojej krajine. Chcel by som šíriť hlas kresťanov vo Svätej zemi na národnej i medzinárodnej úrovni, pretože náš hlas jasne ukazuje, že sme živými kameňmi Ježišovej zeme a náš život je poslaním, povolaním vytrvať vo viere. Reprezentovať skutočnú identitu kresťanov vo Svätej zemi je povinnosť, a ak to chcem naozaj robiť, musím vedieť, ako na to, preto som si vybral štúdium sociálnej a inštitucionálnej komunikácie na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme.
- A v tomto zmysle je dôležitý aj príspevok našich dobrodincov, ktorí vám a ostatným študentom z celého sveta pomáhajú, aby ste boli riadne vyškolení a mohli slúžiť každému v jeho konkrétnej realite...
Samozrejme! V arabčine sa hovorí, že slovo "áno" je slovom požehnaným Pánom, pretože svedčí o dodržiavaní jeho plánu a dodržiavaním sa prejavuje viera. Vy, milí dobrodinci Nadácie CARF, ste vydali svedectvo viery tým, že ste sa pridali k žiadosti o pomoc, ktorú vyslovila naša Pápežská univerzita Svätého kríža, ktorá pripravuje ľudí, ktorí budú môcť vďaka tejto príprave lepšie pracovať na Pánovom poli, takže vaše "áno" je naozaj požehnané Pánom. Prinesie vám to všetko jeho požehnanie, pretože ste sa nepriamym spôsobom podieľali na šírení Božieho slova v posolstve spásy. Ste našimi partnermi v evanjelizácii. Za to vám ďakujem a modlím sa za vás a Pán vás odmení za vašu štedrosť.
- Ďakujem vám veľmi pekne, drahý otec Marwan... A ako sa hovorí vo Svätej zemi... Shalom, Salam!
Gerardo Ferrara
Absolvent histórie a politológie so špecializáciou na Blízky východ.
Zodpovedá za študentov Pápežskej univerzity Svätého kríža v Ríme.
