Panovníčka totiž tróni na tvrdej skale jaskyne, ktorá slúži ako smetisko, a napriek tomu, že má majestátny hrad, ktorý je viditeľný zo všetkých končín údolia aj z vrcholov hôr, radšej trávi noci pod holým nebom, medzi svojimi najúbohejšími poddanými.
Ešte zvláštnejšie je, že kráľovná nemá armádu elitných vojakov, ale neozbrojených, ale dobre oblečených pandúrov. Ich vodca, akýsi Quasimodo našich čias, je nízky a zdeformovaný, nesmierne nevrlý, ale dobrosrdečný a spolu so svojimi spoločníkmi slúži ľudu hrbáčov, chromých a chorých, ktorí hovoria a spievajú v nekonečnom množstve jazykov a nárečí. Zdá sa však, že napriek zdanlivému zmätku si rozumejú a nemajú problém si navzájom pomôcť.
Neexistuje ani jeden princ, ani jedna princezná, pretože panovníčka je matkou všetkých svojich poddaných, a preto je každý z nich dedičom trónu a kráľovského rodu.
Všetci totiž cestujú v kočoch a vozoch, ktoré síce nie sú tekvicami, ktoré sa zázračne premenia na najkrajší koč všetkých čias, ale vyzerajú veľmi pekne. Pred kráľovnou a jej synom sa v sprievode triumfálne nesú princovia a princezné, sprevádzaní pážatami, vlajkonosičmi, panošmi a lokaji, pred davom, ktorý sa im pri prejazde pokloní.
Princovia a princezné nie sú krásni, aspoň nie v očiach cestovateľov z iných kráľovstiev. Ja, úbohý pocestný, ktorý prišiel za kráľovnou po namáhavej ceste cez údolia, rieky, hory a lúky, rozhorčený, že mi nebolo dopriate použiť lietajúci koberec, ktorý každého z nás na krídlach fantázie prenesie do fantastických a vzdialených svetov, som bol ohromený tým, čo sa predo mnou odohrávalo: zástup starých, škaredých, zmrzačených, zdeformovaných ľudí, zvyškov ľudstva a nášho vysoko selektívneho a meritokratického sveta, bol obsluhovaný a uctievaný, oslavovaný s plnými poctami, takmer tak ako kráľovná, takmer tak ako kráľ! Ako je to možné, aký škandál!
Moje skľúčené, unavené a rozčarované srdce našlo útechu až vtedy, keď som pred kráľovniným špinavým a vlhkým trónom, odrážajúc sa vo vodách rieky tečúcej neďaleko, uvidel sám seba totožného s tým davom: starého a unaveného, špinavého a zdeformovaného, škaredého a chorého. Vtedy sa mi na hlave zázračne objavila koruna a vtedy som sa aj ja cítil ako princ, syn kráľa.
Ak sa chcete dostať do tejto zvláštnej a čarovnej ríše, vedzte, že budete musieť podstúpiť tisíce námah; vedzte, že budete musieť plakať, čeliť svojim tisícom strachov, svojmu perfekcionizmu, ilúziám o veľkosti a pocitu nedostatočnosti; budete sa musieť zmieriť s tým, že vás budú milovať pre to, čo ste, a nie pre to, čo dokážete, nie pre krásu vášho tela, nie pre silu vašich údov, nie pre vitalitu vášho intelektu.
Ocitnete sa nahí, chudobní a v núdzi. Budete chcieť utiecť, kričať, vzbúriť sa, ale nebudete môcť nikam ísť, pretože tá krajina je ďaleko od všetkého a jediné miesto, kam budete môcť utiecť, bude to posledné, ktoré chcete vidieť: seba samého. Potom pochopíte.
Budeš vedieť, že aby si sa z toho dostal, budeš musieť zahodiť svoju zbytočnú korunu zo zlata a drahých perál, svoje hodvábne šaty a doplnky podpísané niekým, na koho meno sa skôr či neskôr zabudne. Neboj sa! Ver a buď pokorný! Oblečte si handry, ktoré vám dajú, prijmite, že budete ako oni, a verte, že budete kraľovať! Áno, budeš vládnuť navždy!
Ak ste si to ešte nevšimli, toto kráľovstvo sa nevolá Disneyland, Neverland, Fantázia... Nie je to výmysel ani rekonštrukcia niečoho, čo neexistuje a nikdy existovať nebude. Nie, toto kráľovstvo je skutočné miesto, kde žijú ľudia z mäsa a kostí, majú srdce, obmedzenia a hriechy.
Spýtajte sa, môžu vám ukázať cestu: sa nazýva Lurdy a je miestom, kde poslední sú už prvými.
Gerardo Ferrara
Absolvent histórie a politológie so špecializáciou na Blízky východ.
Zodpovednosť za študentský zbor
Univerzita Svätého kríža v Ríme
