Prvú časť tejto recenzie si môžete prečítať tu.
Pojem "Korán" je odvodený od semitského koreňa qaraʼa vo význame recitácia alebo recitované čítanie, teda žalm. Už v staroveku kresťania a židia na Blízkom východe používali ekvivalent aramejského hlasu, qeryan, na označenie slávnostného prednesu posvätných textov. Použitie toho istého koreňa je však ešte staršie: ʼAnī qōl qōreʼ ba-midbar (hebr. hlas toho, kto volá na púšti, ako v knihe proroka Izaiáša, neskôr citovanej v gréčtine v Novom zákone) má význam volať, volať, ohlasovať, spievať.
Korán je svätý text moslimov. Pre väčšinu moslimov je to nestvorené Božie slovo. Je rozdelený do sto štrnástich kapitol, nazývaných súra, s príslušnými veršami, nazývanými aját. Pre každého neislamského exegétu je v texte mnoho pasáží, ktoré sú totožné alebo paralelné s pasážami v iných, starších dokumentoch, predovšetkým v Starom a Novom zákone, ako aj s predislamskými praktikami, tradíciami a zvykmi, ako je viera v škriatkov, ǧinn, pútnické obrady, legendy o zaniknutých národoch a uctievanie Ka‛by.
El problema de las fuentes coránicas es, por lo tanto, muy importante. Dichas fuentes no pueden sin duda alguna ser algo escrito, ya que Mahoma, considerado universalmente autor (por los académicos) o portador (por los creyentes musulmanes) de la revelación reportada en el Corán, era analfabeto y no podía, por supuesto, tener acceso personal a la lectura de libros sagrados cristianos y judíos.
Por consiguiente, es en forma oral que muchas nociones religiosas del cristianismo y el judaísmo llegaron a sus oídos, y esto en dos fases: los festivales populares que se celebraban periódicamente en La Meca, donde los prosélitos de sectas heréticas cristianas y judías a menudo se refugiaban para escapar de la persecuciones en el Imperio Bizantino (eso se puede deducir de muchas nociones cristianas heréticas y reminiscencias de los libros de haggadah y de libros apócrifos de los que abunda el Corán) y, como dijimos, los viajes comerciales que M. realizó más allá del desierto (también en este caso las nociones que tuvo que aprender son pocas, imprecisas e incompletas, como se desprende de las citas coránicas).
Videli sme teda, že Muḥammad bol okamžite presvedčený, že sa na neho vzťahuje zjavenie, ktoré už pred ním dostali iné národy, Židia a kresťania, a že pochádza z toho istého zdroja, z nebeskej knihy, ktorú nazval umm al-kitāb. V jeho prípade však k oznamovaniu dochádzalo s prestávkami, čo vyvolávalo u jeho protivníkov posmech. Videli sme tiež, že Alah mu často poskytoval neuveriteľne vhodné odpovede na jeho požiadavky a ťažkosti a napomenutia, ako napr:
"Neveriaci hovoria: "Prečo vám nebol Korán zjavený naraz? Ale [vedz, ó Muhammad, že] sme ti ho zjavovali postupne, aby sme tak posilnili tvoje srdce. A kedykoľvek predložia argument [proti posolstvu], zjavíme ti pravdu, aby si ich mohol vyvrátiť jasnejším a zjavnejším základom.[1]".
Výsledkom takejto prerušovanosti a Mohamedovho zvyku často meniť svoju verziu je fragmentárny charakter Koránu, ako aj absencia logického a chronologického poradia: všetko je určené na okamžité použitie a spotrebu. To bolo zrejmé už prvým komentátorom Koránu krátko po smrti "proroka" islamu, najmä pokiaľ ide o otázku veršov zrušených neskoršími. Aby sa pokúsili čo najlepšie vyriešiť túto otázku, rozdelili súry na mekkánske a medinské podľa obdobia, v ktorom boli zjavené.
La caligrafía y ornamentación antigua del Corán India probablemente antes de 1669 DC.
Je rozdelená do troch fáz: Prvá, zodpovedajúca prvým štyrom rokom Mohamedovho verejného života, sa vyznačuje krátkymi, vášnivými a slávnostnými súrami s krátkymi veršami a silným učením, ktoré majú pripraviť myseľ poslucháčov na súdny deň (yawm al-dīn); druhá, pokrývajúca nasledujúce dva roky, v ktorej nadšenie na začiatku prenasledovania ochladne a rozprávajú sa príbehy o živote predchádzajúcich prorokov, vo forme veľmi podobnej hagade (rabínska literatúra rozprávacieho a homiletického typu); tretia, od siedmeho do desiateho roku verejného života v Mekke, tiež plná prorockých legiend, ako aj opisov Božích trestov.
Zistili sme, že M. prešiel po hegire veľkou zmenou. Súry sú adresované židom a kresťanom a priateľský a pochvalný tón, ktorý im bol vyhradený v prvej fáze, sa postupne stráca a v posledných rokoch života "proroka" islamu vrcholí skutočným útokom. Práve z tohto obdobia pochádza napríklad súra 9, v ktorej sa vo verši 29 požaduje: poníženie:
"Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha a v deň posledného súdu, nerešpektujú to, čo Boh a Jeho posol zakázali, a nenásledujú pravé náboženstvo [islam] spomedzi ľudí Knihy [židov a kresťanov], pokiaľ nesúhlasia s platením dane [čím im bude umožnené žiť pod ochranou islamského štátu a zároveň si zachovať svoje náboženstvo] s podriadením."
To bude mať za následok zákony ukladajúce rôzne obmedzenia pre tých, ktorí sa hlásia k židovskému alebo kresťanskému náboženstvu, ako napríklad špeciálne oblečenie, zákaz nosiť zbrane a jazdiť na koni atď.
Aunque el Pentateuco, los Salmos y el Evangelio son admitidos explícitamente como revelados por el Corán, existen diferencias considerables entre el islam y el judaísmo, y aún más entre el islam y el cristianismo. Estas divergencias, como dijimos, reflejan los contactos entre Mahoma y las sectas heréticas cristianas, cuya existencia en esa época era algo bastante común tanto en el Imperio Bizantino como, sobre todo, justo fuera de sus fronteras.
Entre las divergencias más evidentes, están aquellas relacionadas con la figura de Cristo, por las cuales los libros apócrifos cristianos ejercen una particular influencia sobre el Corán. En el libro sagrado del Islam, por ejemplo: Jesús es el hijo de María y nació de un nacimiento virginal, y sin embargo, esta María es la hermana de Moisés; los milagros realizados por Jesús desde la infancia se narran con gran detalle, y se le atribuyen los nombres de Mesías, Espíritu de Alá y Palabra, colocándolo en un nivel de superioridad con respecto a los otros profetas, pero se especifica que Cristo no es más que un siervo de Alá, un hombre como los demás; se establece, entre otras cosas, que su muerte en la cruz nunca habría ocurrido: en lugar de Jesús, solo un simulacro habría sido crucificado[2].
Ďalší podstatný rozdiel, ktorý je pre islam niečím absolútne pozemským (ďalší dôvod, prečo hovoríme o islame ako o prírodnom náboženstve), urobil dojem na jednoduchých a drsných obyvateľov púšte: zelené záhrady, čarovné potoky, víno, ktoré neopája, vždy nedotknuté panny. Nie je tam nič, čo by vyjadrovalo koncept blaženej vízie a účasť veriacich na samotnom Božom živote: Alah je ľudskému zraku neprístupný (6/103).
Okrem iných rozdielov je tu aj predurčenie ľudských činov Bohom (v tomto je islam veľmi podobný kalvinizmu). V Koráne sú pasáže, ktoré viac či menej podporujú alebo úplne popierajú slobodnú vôľu, ale práve tie druhé boli s obratnými korekciami prijaté sunnitskou ortodoxiou, a to na to, aby islamu dali pečať predeterministizmu (maktub, osud každého človeka, je pevne napísaný a vopred určený Bohom).
Skutočné zostavenie Koránu sa uskutočnilo až po Mohamedovej smrti, keď sa začali zhromažďovať všetky fragmenty zjavenia, ktoré zveril svojim nasledovníkom. Súry boli usporiadané podľa dĺžky (od najdlhšej po najkratšiu, hoci s niekoľkými výnimkami, aj kvôli nemožnosti logického alebo chronologického usporiadania). Do toho istého obdobia sa datuje začiatok ostrých bojov a vnútorných rozporov medzi rôznymi stranami a prúdmi, bojov, ktoré sa všetky dusili v krvi, pričom každá strana si na podporu svojich nárokov vymýšľala verše a citáty z Koránu à la carte.
Je to arabské slovo, ktoré znamená "vyšliapaná cesta", podobne ako halacha v hebrejčine, a označuje písaný zákon. Zo sémantického hľadiska možno oba výrazy, arabský aj hebrejský, prirovnať k nášmu "zákonu" ("priama" cesta, spôsob, ktorým sa treba riadiť). Šarī‛a, islamské právo alebo zákon (podľa "ortodoxného" sunnitského názoru), vychádza zo štyroch hlavných zdrojov:
Keď sme už prebrali Korán, pozrime sa priamo na ďalšie tri zdroje, počnúc sunnou (zvyk, tradícia, línia správania predkov), čo je slovo, ktoré označuje ešte pred Mohamedom tradičné zvyky, ktorými sa riadil život Arabov. V islamskom kontexte ten istý pojem definuje všetky výroky, skutky a postoje Mohameda podľa svedectiev jeho súčasníkov. A práve tu vstupuje do hry ḥadiṯ, t. j. rozprávanie alebo opis Mohamedovej sunny urobený podľa určitej schémy, založenej na isnād (podpora a vymenovanie vo vzostupnom poradí osôb, ktoré podali správu o anekdote až po priameho svedka epizódy) a matn (text, telo rozprávania). Tento prameň bol mimoriadne potrebný, keď v čase M. smrti bol islam iba náčrtom toho, čo sa malo stať neskôr. Po dobytí takých rozsiahlych území a následnej konfrontácii s novými kultúrami bolo tiež potrebné nájsť riešenia problémov a ťažkostí, s ktorými "posol Boží" nikdy nebol priamo konfrontovaný.
Y fue precisamente a Mahoma a quien se recurrió para que él mismo pudiera especificar, aunque ya había fallecido, una serie de puntos que solo se intuyen en el Corán o que nunca se abordaron, en relación con varias disciplinas. Así, se creó un conjunto de tradiciones verdaderas, presuntas o falsas en un momento en que cada una de las facciones que luchaban dentro del islam afirmaba tener a Mahoma de su lado y le atribuía esta o aquella afirmación, construyendo aparatos enteros de testimonios totalmente desconfiados.
El método que se adoptó para detener este flujo desbordante fue extremadamente arbitrario. De hecho, no se utilizó el análisis textual y ni la evidencia interna de los textos (lo mismo se puede decir con respecto a la exégesis coránica que es casi inexistente), que es el criterio por excelencia, en el cristianismo, para determinar y verificar la autenticidad de un texto. Por lo contrario, se confió exclusivamente en la reputación de los garantes: si, por lo tanto, la cadena de testigos era satisfactoria, cualquier cosa podía ser aceptada como verdadera. Hay que señalar, con relación a ello, las tradiciones definidas como más antiguas y cercanas a Mahoma son las menos confiables y que más han sido construidas artificialmente (algo que también es posible averiguar por la excesiva afectación del idioma).
Tretím prameňom islamského práva alebo šaríou je qiyās alebo dedukcia analógiou, prostredníctvom ktorej sa na základe skúmania určených a vyriešených otázok našlo riešenie pre iné, nepredpokladané. Použitým kritériom je v tomto prípade ra'y, t. j. hľadisko, intelektuálny názor, úsudok alebo osobný názor. Predmetný prameň sa stal nevyhnutným od úsvitu islamu, pretože, ako sme videli, nesúlad Koránu a ḥadīṯ spôsobil značný zmätok a viedol k tomu, že pre prvé dva pramene vstúpila do platnosti tradícia zrušenia a zrušeného.
Ak by však qiyās nestačil na vyriešenie všetkých nevyriešených otázok, bol vložený štvrtý zdroj, vox populi alebo iǧmā‛ (ľudový konsenzus), ktorý mal poskytnúť pevný základ pre celý právny a doktrinálny aparát. Tento zdroj sa zdal byť viac než opodstatnený tak pre citáty z Koránu, ako aj pre niektoré hadīṯ, v jednom z ktorých Mohamed tvrdil, že jeho spoločenstvo sa nikdy nezmýli. Iǧmā‛ môže pozostávať z doktrinálneho konsenzu, ku ktorému dospeli doktori práva; z konsenzu pri vykonávaní, ak ide o zvyky zavedené v bežnej praxi; z tichého súhlasu, aj keď nie jednomyseľného, právnikov v prípade verejných činov, ktoré nezahŕňajú odsúdenie kohokoľvek.
El trabajo constructivo para deducir el derecho de las cuatro fuentes indicadas (Corán, sunna, qiyās e iǧmā‛) se llama iǧtihād (da ǧ-h-d, la misma raíz que el término ǧihād), o “esfuerzo intelectual”. El esfuerzo en cuestión, una verdadera elaboración del derecho positivo islámico, basado sin embargo en una palabra “revelada”, duró hasta alrededor del siglo X, cuando se formaron las escuelas jurídicas (maḍhab), después de lo cual “las puertas iǧtihād” se consideran oficialmente cerradas. Desde entonces, tan solo se puede aceptar lo que ya se ha resuelto, sin introducir más innovaciones (bid‛a).
Los más rígidos en este sentido son los wahabitas (fundados por Muḥammad ibn ‛Abd-el-Waḥḥab: la doctrina wahabita es la oficial del reino de los Sa‛ūd, monarcas absolutos de Arabia Saudita) y los salafistas (fundadores y principales exponentes: Ǧamal al-Dīn al-Afġāni e Muḥammad ‛Abduh, siglo XIX; los Hermanos musulmanes son parte de esta corriente). Según la visión de ambos movimientos, dentro de la doctrina islámica se introdujeron innovaciones excesivas; por lo tanto, es necesario volver a los orígenes, a la edad de oro, la de los padres (salaf), en particular la de la vida de Mahoma en Medina y de sus primeros sucesores, o califas.
Predtým, ako budeme pokračovať, môņeme povedať niekoľko slov o pojme ǧihād. Moslimské právo považuje svet za rozdelený do dvoch kategórií: dār al-islām (dom islamu) a dār al-ḥarb (dom vojny): proti druhému menovanému sú moslimovia v stave neustálej vojny, kým sa celý svet nepodriadi islamu. ǧihād je v islamskom práve taký dôležitý, že sa takmer považuje za šiesty pilier islamu. V tomto zmysle existujú dve povinnosti bojovať: kolektívna (farḍ al-kifāya), keď je dostatočný počet vojsk; individuálna (farḍ al-‛ayn), v prípade ohrozenia a obrany moslimskej komunity.
Existujú dva typy ǧihād, jeden malý a jeden veľký. Prvým je povinnosť bojovať za šírenie islamu; druhým je každodenné a neustále individuálne úsilie na ceste k Bohu, v praxi cesta obrátenia. Práve prostredníctvom ǧihād sa mnohé kresťanské krajiny dostali, najčastejšie kapituláciou, do rúk islamu a v tomto prípade aj ich obyvatelia, považovaní za "ľudí zmluvy" alebo ahl al-ḏimma, alebo jednoducho ḏimmī, sa stali chránenými poddanými štátu, občanmi druhej kategórie, ktorí podliehajú plateniu dane z kapitulácie, nazývanej ǧizya, a dane z vlastnených pozemkov, ḫarāǧ.
Gerardo Ferrara
Absolvent histórie a politológie so špecializáciou na Blízky východ.
Zodpovedá za študentov na Univerzite Svätého kríža v Ríme.
