Belvy Delphane Diandaga sa narodil do rodiny, kde je jeho otec katolík a matka protestantka, takže mal možnosť vybrať si medzi dvoma názormi na kresťanskú vieru.

Od detstva som mal možnosť zúčastňovať sa na svätej omši, aj keď som o nej nemal žiadne skutočné vedomosti, ale napriek tomu to pre mňa bola chvíľa šťastia, pretože to bol čas stretnutia a vzájomného a spoločného zdieľania. Práve vo veku štyroch rokov som začal prejavovať túžbu sprevádzať otca na nedeľnú omšu, čo ma v dospelosti veľmi ovplyvnilo. Už v tomto veku som vnímal znaky svojho príklonu ku katolíckej viere, keďže som pochádzal z rodiny so zmiešanými náboženskými tradíciami a s evanjelickou (protestantskou) matkou, mal som možnosť prijať jednu alebo druhú tradíciu. Na katolícku vieru som sa však orientoval už v siedmich rokoch, keď som sa išiel zapísať do kurzov zasvätenia do kresťanského života (katechézy) bez toho, aby som to povedal otcovi, ktorý si to však čoskoro všimol a povzbudil ma. 

Počas tohto obdobia zasvätenia som sa iniciatívne pridal k skautskému hnutiu spolu so svojím bratrancom a potom k ministrantskému hnutiu, hoci som vtedy necítil túžbu stať sa kňazom, pretože mojím snom bolo stať sa dôstojníkom armády alebo dokonca sudcom, brániť utláčaných a bojovať proti nespravodlivosti v mojej krajine.

Na konci stredoškolských štúdií som si nejako uvedomil, že ma Pán volá do svojej služby. Táto túžba sa stala jasnejšou pri príležitosti kňazskej vysviacky kňaza Rádu Najsvätejšej Trojice. Nemôžem opísať, čo sa v ten deň stalo, ale môžem všeobecne povedať, že toto nádherné stretnutie s Kristom zmenilo celý môj život. Ako povedal svätý Augustín, "nikto sa nemôže stretnúť s Kristom a zostať rovnaký".

Belvy má jasno: mottom jeho života sú slová apoštola Pavla Korinťanom (1 Kor 15, 10): "Z Božej milosti som, čo som, a milosť, ktorú mi dal, nebola neplodná" (1 Kor 15, 10).

Keď som pocítil Božie volanie, ponáhľal som sa o tom hovoriť s otcom jedného dňa cestou z nácviku farského zboru, pretože dva roky predtým som sa tam s otcom schádzal, aby sme spievali a chválili Boha prostredníctvom liturgickej animácie, najmä pri svätej omši, ktorá bola pre mňa silným momentom stretnutia s Kristom: momentom extázy, keď sa moje srdce naplnilo radosťou. Neskôr som nepochybne vďaka teologickému štúdiu zistil, že Eucharistia je sviatosťou sviatostí, stredobodom celej katolíckej kresťanskej spirituality, pretože je to sviatosť, v ktorej je Kristus úplne prítomný. A čoraz viac som si uvedomoval vznešenosť a ušľachtilosť kňazstva. Pretože Ježiš, ktorý ma povolal do svojho tajomstva, ma chcel urobiť služobníkom Eucharistie, a to je jednoducho milosť. Preto aj moje životné slovo, ktoré som si vzal z prvého listu svätého Pavla Korinťanom (1 Kor 15, 10), opisuje práve tento rozmer milosti: "Z Božej milosti som, čo som, a milosť, ktorú mi dal, nebola neplodná". Preto neustále ďakujem Bohu za dar kňazského povolania a zároveň ďakujem všetkým, ktorí mi umožnili túto milosť uskutočniť, a všetkým, ktorí mi pomáhajú toto povolanie dôstojne žiť.

Výzva k práci pre Brazzavillskú diecézu a Cirkev v Kongu

Viac ako deväťdesiat percent obyvateľov Konga sú kresťania, katolíci tvoria viac-menej päťdesiatdva percent, ale veľký náskok má evanjelická (protestantská) cirkev. Preto je čoraz potrebnejšie mať dobre pripravených kňazov v dobrom kultúrnom prostredí, ktorí by v Katolíckej cirkvi pôsobili nielen pri formácii kléru a Božieho ľudu, ale aj pri evanjelizácii a apoštoláte chudobných a duchovne a materiálne odkázaných.

Práve preto som sa po ukončení kánonickej formácie vo filozofii a potom v teológii rozhodol, že po vysvätení za kňaza sa vrátim na École Normale Supérieure, aby som tam pokračoval v štúdiu filozofie... Kto by si vedel predstaviť, že v našej diecéze, takej chudobnej na prostriedky, budeme mať možnosť vychovávať kňaza v zahraničí? Ale o dva roky neskôr môj biskup uznal za vhodné, aby som odišiel do Ríma, na Pápežskú univerzitu Santa Croce, pretože sa považovalo za potrebné, aby sa kňaz formoval v akademickom a multikultúrnom prostredí vhodnom na formáciu a integrálny rozvoj, a potom sa vrátil do práce v diecéze.

Vďaka štipendiu od nadácie CARF - Centro Academico Romano sa mi splnil sen a dnes sa chystám dokončiť bakalárske štúdium filozofie. Nedokážem slovami vyjadriť svoju vďačnosť svojim dobrodincom v CARF za všetko, čo pre mňa urobili: môžem im len odporúčať každý deň, aby ich Boh naplnil milosťou a požehnaním.