Dino Buzzati, hľadanie Boha vo vnútornej púšti

Dino Buzzati zomrel 28. januára 1972 pred 50 rokmi na klinike La Madonnina v Miláne. Popredné meno talianskej žurnalistiky spojené s denníkom Corriere della Sera.

Všestranný človek, pestovateľ umenia, hudby a výtvarného umenia. Talianska literatúraDino Buzzati sa navždy zapíše do pamäti vďaka svojmu románu Tatárska púšť. Príbeh s vysokou symbolickou hodnotou, príklad tzv. literatúra o čakanís paralelou s Kafkovým Zámkom a Beckettovým Čakaním na Godota.

Tatárska púšť

Jeho hlavným hrdinom je dôstojník Giovanni Drogo, strážca pevnosti, nad ktorou číha hrozba, hrozba Tatárov, ktorá je posadnuto prítomná, ale nikdy sa nezhmotní v čase. Výsledkom je úzkosť, smútok a rezignácia, ktorou je život paralyzovaný udalosťou, ktorá sa nikdy nestane, a ak by sa stala, zastihla by tých, ktorí čakajú, bez vitálneho tónu reagovať.

Je to kronika beznádejného čakania, v ktorom je istota cennejšia ako sloboda, pretože sloboda znamená riziko, hoci strach sa mu vyhýba. Život sa stáva frustráciou, vnútornou púšťou bez očakávaní. Como escribía Borges, el héroe del relato espera muchedumbres, aunque la realidad es que el desierto está vacío. Podría añadirse que je román o prokrastinácii, jednom z najväčších nebezpečenstiev ľudskej existencie.Znamená to zrieknutie sa každodenného života a robenia toho, čo je v danom okamihu potrebné urobiť.

Dino Buzzati nezdieľal metódu odkladania. Bol to človek s veľkým zmyslom pre povinnosť, pre tichú a vášnivú prácu, ale zároveň bol veľmi citovo založený, pretože v detstve ho čítanie zaviedlo na cesty fantázie a predstavivosti. Dostalo sa mu kresťanského vzdelania, ale plameň viery v ňom postupne vyhasol.

Básnik Eugenio Montale však napísal nekrológ, v ktorom uviedol, že Buzzati bol naturaliter christiano. Tvrdil, že neverí, ale jeho život je plný odkazov na hľadanie Boha. Zašiel až tak ďaleko, že napísal báseň, v ktorej sa modlí k Bohu, v ktorého neverí, ktorého volá, ale ktorý napriek všetkému "strašnou silou mojej duše príde". Problém Boha však podľa spisovateľa spočíva vo viere v posmrtný život.

Kto neverí v posmrtný život, nemôže veriť v Boha. Dino Buzzati zdôrazňoval, že nie je veriaci, ale ako správny novinár kládol pálčivé otázky tým, ktorí verili. To bol aj prípad sestry Beniaminy, mníšky, ktorá sa oňho starala v poslednom mesiaci jeho života na milánskej klinike, kde bol hospitalizovaný kvôli rakovine pankreasu.

Na nočnom stolíku mal aj knihu Pascalove myšlienky, pretože sa stotožňoval s hľadaním skrytého Boha, o ktorom hovoril francúzsky filozof. Podobne ako Pascal, aj Buzzati odmietal karteziánsky racionalizmus s jeho slepou vierou v rozum a intelekt, ktorý vedie, či sa to niekomu páči alebo nie, k tomu, že dáva Boha do zátvorky.

Hľadanie Boha

Ten, kto hľadá Boha, si uvedomuje krehkosť ľudstva."mysliaca trstina", o ktorej hovoril Pascal. Toto hľadanie odráža potrebu tvorcu. V dôvernom liste priateľovi novinárovi Buzzati zdôraznil, že bez svojho stvoriteľa je "človek atómom strateným v púštnom víre vesmíru".

Povedal tiež, že "túžba po Bohu v človeku zoslabla a vznikla strašná prázdnota, ktorá je tragédiou moderného sveta". Napriek tomu, v klinike spisovateľ nechcel vyzvať na kňazPovažoval to za jednoduché riešenie, ako sa zbaviť ťarchy chýb svojho života? Dino Buzzatti si určite nevšimol slová proroka Izaiáša, ktoré Pascal často cituje, a ktoré hovoria, že "Aj keď sú vaše hriechy ako šarlát, budú biele ako sneh." (Iz 1,18).

Dino Buzzati však pobozkal krížik na krku sestry Beniaminy v jej posledných chvíľach.V ten istý deň, keď nad Milánom napadol nezvyčajný sneh, požiadal svoju ženu, aby ho oholila, pretože chcel byť na najdôležitejšom stretnutí svojho života reprezentatívny.

Buzzatiho dobrý priateľ, kňaz David Maria Turoldo, napísal báseň, v ktorej hovorí o ateistickom bratovi, ktorý ide hľadať Boha, ktorého mu nevie dať, ale ponúka mu, aby spolu prešli púšť. Treba si uvedomiť, že púšť má tú vlastnosť, že v piesku sú často zanechané stopy.

V dôvernom liste z augusta 1971 Gioacchinovi Muccinovi, biskupovi z Belluna, Buzzatiho rodného mesta, pisateľ uviedol, že zaklopal na Božie dvere a tie sa mu otvorili, hoci zároveň dodal, že s tým treba počítať až o desať rokov.

Niektorí kritici diel Dina Buzzatiho tvrdia, že je zbytočné hľadať v nich údajné kresťanstvo. Vidia spiritualitu, ale nie duchovnosť alebo transcendenciu. Na druhej strane, Zostal mi umierajúci Buzzati, ktorý bozkáva Ukrižovaného. V takýchto chvíľach človek bozkáva len to, čo naozaj miluje.