Od čias Leva XIII (porovnaj enc. Rerum novarum, 1891), Cirkev navrhuje svätého Jozefa ako vzorného pracovníka a patróna robotníkov. Keď sa zamyslíme nad postavou svätého Jozefa, hovorí František vo svojom liste, môžeme lepšie pochopiť význam a miesto práce v pláne spásy.
Na druhej strane by sme sa dnes mali všetci zamyslieť nad rodičovstvom.
Práca," píše pápež, "sa stáva účasťou na samotnom diele spásy, príležitosťou urýchliť príchod Kráľovstva, rozvíjať svoj potenciál a vlastnosti, dať ich do služby spoločnosti a spoločenstvu. Práca sa stáva príležitosťou na naplnenie nielen pre seba, ale predovšetkým pre to pôvodné jadro spoločnosti, ktorým je rodina" (Patris corde, č. 6).
Tu je potrebné zdôrazniť dva vzájomne prepojené odkazy: jeden je vzťah medzi prácou a rodinou. Druhou je súčasná situácia, nielen pandémia, ale širší rámec, ktorý si vyžaduje prehodnotiť naše priority v súvislosti s prácou..
František preto píše: "Kríza našej doby, ktorá je krízou ekonomickou, sociálnou, kultúrnou a duchovnou, môže pre každého predstavovať výzvu k znovuobjaveniu zmyslu, dôležitosti a nevyhnutnosti práce, aby sa vytvorila nová 'normalita', v ktorej nikto nebude vylúčený. Dielo svätého Jozefa nám pripomína, že Boh stvoril človeka sám nepohŕdal prácou. La pérdida de trabajo que afecta a tantos hermanos y hermanas, y que ha aumentado en los últimos tiempos debido a la pandemia de Covid-19, debe ser un llamado a revisar nuestras prioridades” (Ibid.).
V poslednej časti listu sa pápež zastavuje pri úvahe, že Jozef vedel byť otcom "v tieni" (cituje knihu Poliaka Jana Dobraczyńského La sombra del Padre, 1977, v španielčine vydala Palabra, Madrid 2015).
Keď premýšľame o tomto "tieni otca" alebo o tom, v čom je otec, môžeme uvažovať o tom, že naša postmoderná kultúra prežíva rany spôsobené vzburou proti otcovstvu, čo je vysvetliteľné, ak vezmeme do úvahy mnohé nároky na otcovstvo, ktoré nebolo alebo nemohlo byť tým, čím malo byť; ale vzbura proti otcovstvu je sama osebe neprijateľná, pretože je podstatnou súčasťou nášho ľudstva a všetci ho potrebujeme. Dnes vlastne potrebujeme, aby sa otcovia všade vrátili k otcovi.
V spoločnosť našej dobyFrantišek poznamenáva, že deti sa často zdajú byť bez otca. Dodáva, že Cirkev potrebuje aj otcov, a to v pravom slova zmysle, dobrých otcov, ale aj v širšom zmysle, duchovní rodičia iných (porov. 1 Kor 4, 15; Gal 4, 19).
Pápež to vysvetľuje sugestívnym spôsobom: "Byť otcom znamená uvádzať dieťa do skúsenosti života, do reality. Nie ho držať, nie ho väzniť, nie ho vlastniť, ale urobiť ho schopným voľby, byť slobodným, vyjsť von" (č. 7). A myslí si, že slovo "najčistejší", ktoré kresťanská tradícia kladie vedľa Jozefa, vyjadruje práve toto "..." (č. 7).logika slobody"ktoré musí mať každý rodič, aby milovať skutočne slobodne.
František poznamenáva, že svätý Jozef by to všetko nevnímal v prvom rade ako "sebaobetovanie", ktoré by mohlo vyvolať určitú frustráciu, ale jednoducho ako dar seba samého, ako ovocie dôvery. Por eso el silencio de san José no da lugar a quejas sino a gestos de confianza.
"Misijný duch Cirkvi nie je nič iné ako podnet na odovzdávanie radosti, ktorá nám bola darovaná", Príhovor Rímskej kúrii, 22. decembra 2008.
Tu je ďalšie rozpracovanie vzťah medzi obetou a štedrosťou z láskyv perspektíve, ktorá by sa dala nazvať kresťanským humanizmom alebo kresťanským Kresťanská antropológia:
"Svet potrebuje otcov, odmieta pánov, to znamená: odmieta tých, ktorí chcú využívať vlastníctvo druhých na vyplnenie vlastnej prázdnoty; odmieta tých, ktorí si mýlia autoritu s autoritárstvom, službu so servilitou, konfrontáciu s útlakom, lásku s pomocou, silu s deštrukciou. Každé pravé povolanie sa rodí z daru seba samého, ktorý je dozrievaním jednoduchej obety".
Aby sme tento argument čo najlepšie využili, je podľa nášho názoru potrebné mať na pamäti skôr negatívny a ochudobňujúci význam, ktorý má slovo "obeta" v dnešnej ulici. Napríklad, keď hovoríme: "Ak budeme musieť, prinesieme obetu, aby sme to dosiahli...". Alebo keď hovoríme, že sa nám niečo nepáči alebo že nemáme radi toho človeka, ale "obetovaním" sa s tým môžeme zmieriť.
Esto se puede ver como resultado de la descristianización de la cultura; puesto que desde una perspectiva cristiana, el sacrificio no tiene primeramente esa connotación triste, negativa o derrotista, sino al contrario: es algo que vale la pena, porque detrás de eso está la vida y la alegría. Con todo, ninguna madre o ningún padre que hace lo que debe hacer piensa que lo hace “por sacrificio”, o prestando un favor con mucho esfuerzo por su parte, puesto que “no hay otro remedio”.
Stratou kresťanskej perspektívy (t. j. viery, že Kristus triumfoval na kríži, a preto kríž je zdrojom pokojaDnes znie slovo "obeta" smutne a nedostatočne. Pápež to dobre vyjadruje, keď navrhuje prekonať "čisto ľudskú logiku obety". Obeta bez plného významu, ktorý jej dáva kresťanská perspektíva, je vskutku utláčajúca a sebazničujúca.
V skutočnosti, pokiaľ ide o veľkorysosť, ktorú si vyžaduje každé rodičovstvo, añade el Papa algo que ilumina la hoja de ruta de las vocaciones eclesiales: “Cuando una vocación, ya sea en la vida matrimonial, célibe o virginal, no alcanza la madurez de la entrega de sí misma deteniéndose solo en la lógica del sacrificio, entonces en lugar de convertirse en signo de la belleza y la alegría del amor corre el riesgo de expresar infelicidad, tristeza y frustración”.
A to možno vidieť vo vzťahu k pravému významu kresťanskej slobody, ktorá prekonáva nielen obetavú mentalitu Starého zákona, ale aj pokušenie "voluntaristického moralizmu".
Pri viacerých príležitostiach, v súvislosti s pasážou v Rimanom 12,1 (o "duchovnom uctievaní"). Je chybou chcieť byť spasený, očistený alebo vykúpený vlastným úsilím. Posolstvo evanjelia navrhuje naučiť sa žiť deň za dňom oosvieženie vlastného života v jednote s Kristomv rámci Cirkvi a v centre Eucharistia (porovnaj konkrétne generálnu audienciu, 7. januára 2009).
Zdá sa nám, že to osvetľuje to, čo František v liste hovorí, formulované tak, aby to mohol prijať každý, nielen kresťan, a zároveň, aby sa vydal na cestu k plnosti toho, čo je kresťanské: rodičovstvo musí byť otvorené novým priestorom slobody detí. To samozrejme predpokladá záujem otca a matky vychovávať svoje deti k slobode a zodpovednosti.
Vale la pena transcribir este párrafo, situado casi al final de la carta: “Cada niño lleva siempre consigo un misterio, algo inédito que sólo puede ser revelado con la ayuda de un padre que respete su libertad. Un padre que es consciente de que completa su acción educativa y de que vive plenamente su paternidad solo cuando se ha hecho ‘inútil’, cuando ve que el hijo ha logrado ser autónomo y camina solo por los senderos de la vida, cuando se pone en la situación de José, que siempre supo que el Niño no era suyo, sino que simplemente había sido confiado a su cuidado”.
Ramiro Pellitero Iglesias
Profesor pastorálnej teológie na Teologickej fakulte Navarrskej univerzity.
Publikované v "Cirkev a nová evanjelizácia".
